schopný, 2. st. -nejší príd. (čoho, na čo, s neurč.) majúci vlastnosti potrebné na vykonávanie niečoho, spôsobilý na niečo, súci: s. človek, s. pracovník, s. žiak; s. boja; s. vykonať, dokázať, naučiť sa niečo; mimoriadne, neobyčajne s., menej s.; s. na vojenskú službu; s. na všetko, s. všetkých obetí; Jonáš nebol schopný preriecť ani slova (Laz.) nemohol. Nie sú schopní slova (Ráz.-Mart.) nič povedať. Bol schopný duelovať sa iba preto, aby sa čas minul (Jégé) vystalo to z neho. Nebol by schopný ublížiť ani muche. (Vám.) Výsmechy, akých ona nebola nikdy schopná. (Jil.);
schopnosť, -ti ž. vlastnosti potrebné na vykonávanie niečoho, spôsobilosť, nadanie: telesné, duševné s-i, rozumová, pracovná s., umelecká, tvorivá s., organizačné s-i; vrodená, nadobudnutá s., individuálne s-i; vyjadrovacie, rečové s-i; skryté s-i, s. vidieť podstatu vecí (Štef.); nadobudnúť nejakú s., rozvíjať svoje s-i, preceňovať svoje s-i; podľa svojich s-í (napr. vykonávať niečo); hodnotiť niekoho podľa jeho s-í; odb. výrobná s.; s. materiálu (napr. izolačná); rozpúšťacia s. vody, zlučovacia s. prvkov