súzvuk, -u m.
1. súčasné a obyč. súladné znenie troch al. viacerých zvukov, tónov, akord, harmónia: ľúbezný, lahodný s.; Všetky večerné zvuky vystriedali sa v správnom a utišujúcom súzvuku. (Chrob.); akord utešenej hudby, v ktorom sa spojilo všetko do plného, bohatého, melancholického súzvuku (Hruš.); pren. expr. Nárek obetí sa zmiešal v jeden hrozný súzvuk. (Jégé)
2. súlad, harmónia, zhoda, jednotnosť: Úsmev na ústach, a tieň melanchólie na obočí — to sa spájalo v divný súzvuk. (Vaj.); s. krás tvarov, farieb, šumu (Fr. Kráľ); V súzvuku s rečami svietili aj jeho oči a usmievala sa mu tvár. (Vans.); bratský s. (Hviezd., A. Mat.); Hlavná je láska a súzvuk sa už dostaví. (Kuk.)