súd, -u m.
1. (štátny) orgán vykonávajúci právomoc v občianskoprávnych a trestných vzťahoch: právomoc s-u; odovzdať vec s-u; postaviť niekoho pred s. súdiť; udať niekoho na s-e; práv. arbitrážny, disciplinárny, exekučný, pracovný, poručenský, rozvodový s., odvolací s.; ľudový, okresný, krajský, štátny, stanný, trestný, vojenský, všeobecný, najvyšší, medzinárodný s.;
2. hovor. budova, v ktorej sa nachádzajú súdy, súdna budova: Keď idú ľudia do súdu, driape sa na oblok a vyzerá richtára. (Taj.)
3. súdne pojednávanie, súdny proces, súdenie: mať s., ísť na s., byť na s-e; hovor. vláčiť niekoho po s-och, chodiť, vláčiť sa po s-och súdiť niekoho, súdiť sa; Pri súde pomaly poplietli si reč a všetko vyšlo najavo. (Taj.); bibl. posledný s. na ktorom podľa biblie boh vraj bude na konci sveta súdiť všetkých ľudí; božie s-y ordálie, spôsob dokazovania neviny v stredoveku, skúška ohňom, vodou ap.
● zastar. už je na božom s-e je mŕtvy, nebohý;
4. sbor sudcov, sudcovia prítomní pri súdnom pojednávaní: Prosím za odpustenie slávny súd. (Min.) Aj som pred súdom osvedčila, že som nevedela o Mišovej robote s ovsom. (Laz.) Vo veľkej sieni trónila slávnostne celá mestská rada, reprezentujúc dnes hrdelný súd. (Gráf)
5. súdny výrok, rozsudok; ortieľ, rozhodnutie: vyrieknuť, vyriecť, vyniesť, vynášať s. nad niekým; Druhé fórum zmenilo prvý súd (Vaj.) rozsudok na prvom stupni.
6. kniž. úsudok, posudok, mienka, kritická pripomienka, kritika, zhodnotenie: nepriaznivý, prísny s.; vyrieknuť, vysloviť, vynášať s. o niekom, o niečom zhodnotiť, hodnotiť, skritizovať, kritizovať niekoho, niečo; odvolať svoje súdy (Vaj.); Bolo mi pôžitkom, potrebou súd ľudí opovrhovať. (Vaj.) Drží pred sebou výpisky zo súdov českej kritiky o Neumannovi. (A. Mat.) A tvoje súdy a sentencie odznejú tiež tak skrivodlivo. (Kuk.)
7. log. základná forma myslenia, predstavujúca spojenie pojmov, z ktorých jeden (predikát) určuje a vysvetľuje obsah druhého pojmu (subjektu): apriórny, logický, syntetický, deskriptívny s.