ručať, -í, -ia nedok.
1. (o niektorých zvieratách) vydávať hlasné ťahavé zvuky, bučať, búkať, ryčať: dobytok ručí, kravy ručia; skupina ručiacich jeleňov (Al.); ručiaci lev (Heč.);
pren. expr. (o človeku) nahlas plakať al. kričať: Zastane proti pohorelisku a ručí (Ráz.) žalostne, nahlas plače. Mládenci od samého nadšenia div neručali (Tat.) kričali od radosti.
2. bás. (o valiacej sa vode, zried. i o zemi) hučať, hukotať: Čo je ručiacich vĺn týchto sila? (Sládk.) Zem ručala ako zviera. (Švant.); pren. expr. víno z neho ručí (Vaj.) hovorí pod vplyvom vína