roztržitý príd. neschopný sústrediť sa, nesústredený, nepozorný; svedčiaci o tom: r. žiak, r. učiteľ; r. úsmev;
roztržite, roztržito prísl.;
roztržitosť -i ž.
roztržitý príd. nesústredený, nepozorný: Ela bola roztržitá, prehadzovala po dva listy. (Vaj.) Býval namrzený, roztržitý, neraz bez príčiny začal nadávať. (Urb.); r. pohyb (Tim.);
roztržite/-o prísl.: odpovedať, hovoriť r., počúvať r., dívať sa, hľadieť r., správať sa r.;
roztržitosť, -ti ž.