rozprávať, -a, -ajú nedok.
1. používať ľudskú reč na dorozumievanie, na vyjadrovanie svojich myšlienok, dojmov, zážitkov, predstáv ap., hovoriť, vravieť: dieťa sa učí r., dieťa ešte nerozpráva, nevie r.; r. pekne, spisovne, čisto, (po) slovensky; r. ticho, hlasno, ťahavo, živo, nadšene, rozhorčene, r. úprimne, priamo; r. falošne; r. pútavo, zoširoka, popletene, nesúvisle; Nerozprával ako človek, len reval ako zver. (Min.) Nemý by bol aspoň naznačil, že nevie rozprávať. (Barč)
2. (čo, o čom, o kom, komu i so spoj. že) vyjadrovať svoje myšlienky, dojmy, zážitky, predstavy ap. rečou, vykladať, vyprávať: r. rozprávky, žarty, veselé príhody, r. svoje zážitky, r. hlúposti, r. niekomu obsah knihy, filmu; r. zo sna; r. o zvieratách, r. o bojoch a hrdinstvách partizánov, r. deťom o Jánošíkovi; Rozprával, že už nie sme sami. (Štítn.); pren. r. rukami gestikulovať
● r. niekomu do duše robiť mu výčitky; r. ako z knihy (ako kniha) veľmi rozumne; hovor. r. dve na tri, r. do sveta hovoriť hlúposti, nezmysly, tárať; škoda r.! je zbytočné o niečom hovoriť, je zbytočné niečo spomínať; nedá sa s ním (s ňou) r. je neprístupný(-á) argumentom; možno pred ním r. je hoden dôvery;
3. kniž. (bezpredm. i čo) (o veciach a javoch) svedčiť, nasvedčovať, byť dôkazom, dokazovať, prezrádzať: Špavor sa jej díval do očú. Čo mu všetko tie oči rozprávali. (Jégé) Jasno na zemi, jasno v dušiach, lebo okolo všetko to isté rozpráva. (Urb.);
dok. k 2, 3 porozprávať, vyrozprávať
|| rozprávať sa (o čom, o kom, s kým i bezredm.) dorozumievať sa rečou, oznamovať si rečou svoje myšlienky, dojmy, zážitky, predstavy ap., zhovárať sa: Rozprávali sa o všeličom. (Barč) Mne prišlo ľúto, že si jeho rodičia museli o mne tak rozprávať. (Janč.) (Tonko) sa na všetko spytoval ženy, aby sa mal s kým rozprávať. (Taj.) Prišla na mrku k lavičke a rozprávali sa. (Ondr.); pren. Vie sa s ním rozprávať (Ráz.) rozumie mu, chápe ho; hovor. r. sa s niekým na pol úst a) povýšenecky; b) nevrlo
● nerozpráva sa so mnou hnevá sa na mňa;
dok. porozprávať sa