rozkázať, -že, -žu dok.
1. (komu, čomu čo, so spoj. aby, s neurč. i bezpredm.) dať niekomu rozkaz, príkaz, nariadiť, naručiť: „Budeš tu čakať!“ rozkázal mu pán. (Kuk.) Rob, čo ti rozkážu. (Urb.) Prísne rozkáž, aby zvážali. (Vans.) Spoločnosť rozkázala veliteľovi odpratať sa. (Kuk.) Ale či srdcu rozkážeš? (Min.) či ovládneš cit svojou vôľou?; nevie synovi (dieťaťu) r. je voči nemu zhovievavý, rozmaznáva ho; vie si (nevie si) r. vie sa (nevie sa) premôcť, ovládať; Rozkáž psovi, pes chvostovi, urob si sám. (úsl.)
2. (komu čo, s neurč. i bezpredm.) objednať, požiadať, aby niekto niekomu niečo doniesol, urobil (obyč. za peniaze), dať (si) priniesť (napr. jedlo, nápoj ap.): r. si pivo, liter vína, obed, večeru; r. si pieseň; Pán si rozkázal doniesť obed. (Jes-á) Kto si ako rozkáže, tak mu navaríme. (Zúb.) Čo (si) ráčite rozkázať? Ráčte rozkázať! trochu zastar. zdvorilá otázka (výzva) na želanie hosťa v pohostinských podnikoch;
3. zried. rozhodnúť, určiť, čo a ako má byť: Musíš byť rád, že ti chlapci dievku berú, — rozkázala Orendáčka. (Tat.);
nedok. rozkazovať
rozkazovať, -uje, -ujú nedok.
1. (komu, čomu čo i bezpredm.) dávať niekomu rozkaz, príkaz, nariaďovať, narúčať: Nie je on malý chlapec, aby si on dal rozkazovať od kdekoho. (Al.) Veď mi len nebudú rozkazovať, ako mám so ženou zaobchádzať? (Krno) Ani nekarhá, ani nenarúča nič, ani nerozkazuje. (Tim.)
2. (komu čo i bezpredm.) objednávať, žiadať, aby niekto niekomu niečo doniesol, urobil (obyč. za peniaze), dávať (si) priniesť (napr. jedlo, nápoj ap.): Vypil som ho (pol deci) jedným dúškom a rozkazoval som si hneď druhý. (Švant.) Dacík kázal Poliakovi rozkazovať, on že bude platiť. (Taj.) Pri veselej príležitosti rozkazoval si hudcom: „Cic kozy, kozina!“ (Taj.)
3. rozhodovať, určovať, čo a ako má byť: Poslanci a senátori rozkazujú v štáte. (Jégé) Ak to takto pôjde za dva roky, Greguš rozkazuje s okresom. (Vaj.);
opak. rozkazúvať, -a, -ajú;
dok. rozkázať