rozhrešiť dok. cirk. dať rozhrešenie: r. kajúcnika;
nedok. rozhrešovať
rozhrešiť, -í, -ia dok. (koho, pren. i čo) udeliť niekomu rozhrešenie, odpustenie (priestupku, viny, hriechov): Kňaz ma nechcel rozhrešiť. (Heč.); pren. bás. Čo v srdci stroskotá, to slovo nerozhreší (Rúf.) neodčiní;
nedok. rozhrešovať, -uje, -ujú
rozhrešiť sa, -í, -ia dok. začať hrešiť, dať sa, pustiť sa do hrešenia: Ach, oplan! — predsa sa len rozhrešil v duchu. (Podj.)
rozhrešiť [-hre-, -hrí-] dk cirk koho (z čoho, od čoho) dať niekomu rozhrešenie, odpustenie hriechov: prosym, abyste mne we gménu Krystowu rozhřessyli bk 1612; Syn božj gediny prissel gest k nam nyni, by nas wssech hrjssnosti sprostil y rozhressil pop 1723–24; zaden z angeluw nema mocj, abj mohl od hrichuw roshressit iak knes káz 18. st; -ovať ndk: (kazateľ) rozhressuge pokanj činjcich kob 1666; agenda ecclesiarum reformatarum, to jeszt szprava, jak bi se malo v eklezijich reformatszkích krisztzitz, novich manselov prisahatz, tich, chtori prepituju eccleziu, rozhresovatz agr 1758; absolvo: rozhressugem ks 1763; (biskupi) od hrichuw wsseckich wericich rozhressowali mk 18. st; -ievať [-ív-], -úvať frekv: Pán w kráľowstwj nebeské uwáďá, kďiž rozhrešíwá bn 1796; absolvere solere: rozhressúwati pd 18. st