rosa, -y ž.
1. atmosferická vlaha usadzujúca sa pri schladení v lete za noci v podobe jemných vodných kvapiek na rastlinách a (nekrytých) predmetoch: ranná, nočná r., studená, chladná r.; kvapky r-y; krupaje r-y (Rúf.); bás. diamanty, perly, kryštáliky r-y; pripadnúť rosou (Tim.); Bolo sa už dosť dobre zotmilo, rosa počala padať. (Kuk.) Ženy nenáhlili roztriasať (seno), kým neobschla rosa. (Gab.) V tráve tkvie sa úbeľ rosy. (Lajč.);
pren. bás. osvieženie, sviežosť: Nádeja omdletú dušu rosou života polieva. (J. Kráľ) Bolo nebezpečenstvo, že literatúra ostane v suchej jednostrannosti, bez poetickej rosy. (Vlč.); expr. r. nebeská (J. Kráľ, Kuk.) dážď
● za r-y včas ráno (kým je ešte rosa);
2. malé drobné (vodné) kvapky na povrchu niečoho vôbec, kropaje (obyč. sĺz, potu ap.): Otvorenými dvermi vovalila sa zima a zaniesla mu tvár studenou rosou. (Kuk.) Sny rýchlo letia, na čelo z nich prší teplá rosa (Rúf.) vystupuje pot; r. sĺz (Smrek); zájsť r-ou orosiť sa, zarosiť sa: A keď smutno bude jej, zájdi rosou, prstenčok, otemnej. (Horal) Rosou zašlo čelo (Rúf.) vystúpil naň pot. Príliš mnoho videl som krvavej rosy (Lajč.) krvi;
rosička1, -y ž. zdrob. expr.