prosím používa sa ako modálne slovo
1. (často so 4. p. osob. zám. 2. os.) je súčasťou zdvorilého rozkazu, výzvy, upozornenia (= nech sa páči, ráč, ráčte): Nastupovať, prosím. — Postúpte do voza, prosím. — Dozri, prosím ťa, či sú hostia v panskej izbe dobre obslúžení. (Ráz.) Prosím, zhovárajme sa chladnokrvne. (Kuk.) Prosím vás, poďte so mnou. (Vám.) Tadiaľto prosím (Jes.) nech sa páči ísť tadiaľto.
2. ako súčasť otázky al. oznámenia je výrazom veľmi úctivého pomeru k adresátovi prejavu: Či je to váš sokol, prosím? (Sládk.) Tridsaťdva rokov učím, prosím pekne, na Hornej Nitre. (Laz.) Nič nepredávam, prosím. (Ráz.) „A prosím ponížene,“ opýtal sa môj starý otec, „ktorýže vrabec je hluchý?“ (Bedn.)
3. ako replika vyjadruje ochotu a) splniť rozkaz, výzvu niekoho, b) vypočuť niekoho, prijať od niekoho oznámenie o niečom (napr. v telefóne): Doneste už len toho koňaku! — Prosím. (Jes.) Dajte mi kilo chleba. — Prosím. — Ukážte mi moju izbu (v hoteli). — Prosím. — Anička! — Prosím.
4. ako vložka, vsuvka v reči (často so 4. p. osob. zám 2. os.) má upútať pozornosť počúvajúceho: Dnes, prosím vás, všelijaký svet, našli, by sa aj takí. (Taj.) Prosím ťa, ako tak sedím vo foteli, pristúpila ku mne a ma ako dieťa poťapkala po líci. (Jégé) A to všetko osnoval eminentný žiak, klerik, prosím. (Švant.) Mal jednu enormne hrubú bambusovú palicu, a prosím vás pekne, tak vedel ňou narábať, že mu to nič nebolo zbehnúť hen z Tichej priehyby. (Bedn.)