prisvedčiť dok. prejaviť súhlas, pritakať: p. niekomu na otázku; dobre – p-l priateľ;
nedok. prisviedčať -a, prisvedčovať
prisvedčiť, -í, -ia, rozk. -dč dok. (bezpredm., so spoj. že, komu na čo) prejaviť súhlas s niekým, s niečím, dať niekomu za pravdu: Domáci pán prisvedčil hlavou. (Tim.) „Veru, veru,“ prisvedčil Haluška. (Kuk.) Jeho matka mu prisvedčila, že je to naozaj pravda. (Jégé) Kýva hlavou, akoby chcel prisvedčiť na niečo. (Kuk.) Vyzeralo to aj ako odmietnutie aj ako prisvedčenie. (Hor.);
nedok. prisviedčať, -a, -ajú i prisvedčovať, -uje, -ujú
svedčiť2, -í, -ia nedok.
1. (bezpredm., proti komu, na koho, pre koho, za koho) vypovedať pred súdom ako svedok, byť svedkom: falošne, krivo s.; Mám zradiť vlastného otca? Mám ísť a svedčiť proti nemu? (Urb.) Povedz žene — deťom, že ma vešajú a že Juro Duboš svedčil na mňa. (Jégé);
pren. vydávať svedectvo: Sekera zostala na dvore a teraz svedčí proti kováčovi. (Jil.) Proti mne svedčí nielen klebeta, ale i pravda. (Vaj.)
2. (so spoj. že) tvrdiť, dosvedčovať: Počal sluhovi svedčiť, že on to nevedel, že je to zakázané. (Taj.) Našli sa i takí, čo svedčili, že videli „tátoša“, to jest koňa, na akom lietajú v povetrí. (Záb.)
3. (komu i bezpredm.) súhlasiť s niekým, prikyvovať, prisvedčovať: Ondro kýval hlavou. Aj svedčil bratovi, aj v duchu nesúhlasil. (Hor.) Kto mlčí, ten svedčí. (prísl.)
4. (o čom, o kom, so spoj. že i bezpredm.) ukazovať, prejavovať, prezrádzať niečo, nasvedčovať, vydávať svedectvo: Narazil na pichľavé, zlé oči, ktoré nesvedčili o obdive. (Urb.) Staré potreby tu visia, svedčiac o sláve magnátskeho rodu. (Ráz.) Kŕčové strhávanie svedčí o nej, že je živá. (Sládk.) Tupé údery svedčili, že výtok ubíjajú krátkym štopárom. (Hor.) Hatia ho plniť, ako svedčí zákon. (Kuk.);
opak. svedčievať, -a, -ajú;
dok. k 2 dosvedčiť, k 3 prisvedčiť