pripomenúť, -nie, -nú (nár. i pripomnúť, -mne, mnú, -mol, zastar. i pripomnieť, -mnie, -mnejú) dok.
1. (komu čo, koho) uviesť na pamäť, oživiť v pamäti, pripamätať: veci, ktoré netešia, keď ti ich niekto pripomenie (Kuk.); Ráztočania pripomli to raz i Sýkorovi. (urb.) Gazda mu so smiechom pripomnel, že ... (Taj.)
2. zried. (komu čo, koho) podobnosťou al. inou súvislosťou vybaviť predstavu niečoho al. niekoho známeho, vyvolať spomienku na niečo, na niekoho: Urdov krk mu pripomenul sliepku s pípcom, ktorej už niet pomoci. (Tat.)
3. (komu čo i bezpredm.) podotknúť, poznamenať, zmieniť sa o niečom, upozorniť na niečo: Matka mu bola pripomenula, aby sa na obed ponáhľal. (Bod.) „Až raz pôjdeš vlakom, dobre pozri na tie mosty,“ pripomenula stará mať. (Janč.);
nedok. pripomínať
|| pripomenúť si (nár. i pripomnúť si, zastar. i pripomnieť si) (koho, čo) vybaviť, oživiť si v pamäti, pripamätať si: Ondrej si ju pripomenul ležiacu v truhle ako polámaný kvet. (Ondr.) Pripomnela si ešte, že má mužove šaty vyčistiť. (Dobš.)
pripomínať, -a, -ajú nedok.
1. (komu čo, koho) privádzať na pamäť, oživovať v pamäti, pripamätúvať: Pripomínal im, že nie sú najnešťastnejší medzi nešťastnými. (Ondr.) Pripomínam vám vašu povinnosť. (Jil.) Prvý mesiac čo hodina žena muža pripomína. (Botto)
2. (čo; komu čo, koho) podobnosťou al. inou súvislosťou vybavovať v niekom predstavu niečoho al. niekoho známeho, vyvolávať v niekom predstavu niečoho al. niekoho známeho, vyvolávať v niekom spomienku na niečo, na niekoho: Jej krok pripomínal vždy cupot srnky. (Fr. Kráľ) Všetko jej na Jankovi (synovi) pripomínalo muža. (Krno)
3. (čo i bezpredm.) poznamenávať, zmieňovať sa o niečom, upozorňovať na niečo: „A bielizeň sme neporátali, čo ide do prania!“ pripomína Mandina. (Kuk.);
opak. pripomínavať, -a, -ajú;
dok. pripomenúť
|| pripomínať si (čo, koho) vybavovať si v pamäti, pripamätúvať si: Pripomínali si časy študentstva. (Tim.);
opak. pripomínavať si: S Emou sme si ho za dlhé roky pripomínavali. (Šolt.);
dok. pripomenúť si