pripustiť, -í, -ia, rozk. -sť/-sti dok.
1. (koho) dovoliť dakomu priblížiť sa al. vstúpiť niekam, vpustiť niekoho niekam: p. niekoho k sebe na tri kroky; nepripustiť demonštrantov do mesta (Fr. Kráľ)
● p. si niečo k srdcu vnímavo, citlivo si všimnúť niečo;
2. (koho na čo, k čomu, do čoho) dovoliť, umožniť niekomu zúčastniť sa na niečom: p. kandidáta na skúšky; p. niekoho k voľbám; p. niekoho k slovu, k reči dovoliť mu hovoriť; Zuza syna nepripustí do ťažkej roboty. (Heč.)
3. (čo, so spoj. aby) dovoliť, povoliť, strpieť: p. výnimku; súd pripustí obnovu sporu; Utiekla z domu. A otec to pripustil? (Stod.) Slečna pripustí, aby sa utečenci sem vrátili. (Stod.)
4. (čo, so spoj. že) po istom uvažovaní, váhaní uznať za možné: p. náhľad iného; Keby sme pripustili túto možnosť ... (Karv.) Nepripustia, že tomu nerozumejú. (Gráf)
5. (čo) pri meraní pridať (na dĺžke al. šírke): A nech ti zo dva šúchy pripustia. (Kuk.)
6. (čo, čoho) vpustiť trochu, menšie množstvo niečoho niekam: Bolo by treba pripustiť vody. (Hor.)
7. poľnohosp. (čo) umožniť párenie, pohlavný styk domácich zvierat, aby sa oplodnila samica: p. prasnicu, p. býka; obdobie medzi otelením a pripustením;
nedok. pripúšťať, -a, -ajú
pripúšťať p. pripustiť