prikázať -že -žu dok.
1. dať príkaz, nariadiť, rozkázať: p-l mu vstať, aby vstal
2. kniž. prideliť (význ. 2), určiť: p. miestnosť škole;
nedok. prikazovať
kázať 1. dávať pokyn na vykonanie niečoho • ukladať • zastaráv.: narúčať • porúčať: kázali, ukladali nám prísť načas; porúča mi vziať si veci so sebou • rozkazovať • prikazovať • nakazovať • dávať rozkaz • dávať príkaz (autoritatívnym spôsobom): Nebudete nám tu rozkazovať, prikazovať! • nariaďovať (autoritatívne, obyč. úradne) • kniž. veliť: konať, ako káže, velí česť
2. p. hlásať
rozkazovať dávať rozkazy • prikazovať: rád rozkazuje, prikazuje, čo treba robiť • nakazovať • nariaďovať: nakazovali, nariaďovali mu robiť nový projekt • ukladať • nakladať • dávať za úlohu: stále mu ukladajú, dávajú za úlohu, aby sa učil • narúčať • expr. komandovať: Nekomanduj toľko! • pejor. poručníkovať: nie som dieťa, aby mi ktosi poručníkoval • diktovať • oktrojovať • dekrétovať (administratívne rozkazovať): dekrétovať postupy prác
vnucovať násilím spôsobovať, aby niekto niečo prijal, aby nejako konal • nanucovať • natískať • vtískať: vnucoval, vtískal nám svoje názory • diktovať: reklama nám diktuje, čo si máme kúpiť • prikazovať • nariaďovať (príkazmi vnucovať): nariaďujú nové opatrenia • kniž.: imputovať • dekrétovať • oktrojovať: oktrojovali pracovníkom nové poriadky • expr.: pchať • strkať: nasilu pchať, strkať niekomu odmenu • fraz. expr. vtĺkať/tĺcť do hlavy (niekomu niečo)
prikázať, -že, -žu dok.
1. (komu čo, s neurč., so spoj. aby) rozkázať, nariadiť: Rodičia im to prikázali. (Gab.) A keď nám prikážu obuť celú Kirgíziu, tak ju aj obujeme. (Jil.) Prikázal mu, aby o všetkom mlčal. (Urb.)
● hovor. arch. ako pánboh prikázal ako sa patrí, ako treba: Ženu slúcha, ako pánboh prikázal. (Kuk.)
2. (čo, koho kam, čo komu) prideliť, určiť: p. miestnosti, p. vec okresnému súdu; p. učiteľa na školu;
nedok. prikazovať, -uje, -ujú