prameň -a m.
1. prirodzené vyvieranie vody al. inej kvapaliny na povrch, žriedlo: liečivý p., p. rieky
2. pôvod, zdroj, žriedlo: p. informácií, poznania, sily
3. zoskupenie vláken al. iných jednotlivých (dlhých a tenkých) častí niečoho: p. vlasov; p. lana
4. spis, listina, doklad: historické p-e
● → žaba (sedí) na p-i;
pramenný príd.: p-á oblasť rieky; p. materiál;
prameňový príd. k 3 odb.: p. stroj;
pramienok -nka m. zdrob.: horský p, p. krvi, p. vlasov
prameň, -a, mn. č. -ne m.
1. prirodzené vyvieranie, výtok spodnej vody, príp. inej tekutej hmoty na zemský povrch, počiatok vodného toku; žriedlo: liečivý p., p. minerálnej vody, naftový p.; Medovicu daj sem, dobrá je ako voda tatranských prameňov. (Stod.); pren. Prameň sĺz sa vysušil a ona stojí pred ním s iskriacim okom. (Kuk.)
2. niečo, čo sa podobá vode prýštiacej z prameňa (napr. zväzok vlasov, vláken ap.): p-e vlasov (Jil.);
3. hlavný, pôvodný zdroj niečoho; pôvod, príčina: p. obživy, p. príjmov; p. poznania (Chorv.); informovať sa o veci priamo pri prameni (Urb.); Prameňom všetkého zla je súkromné vlastníctvo pôdy. (Fr. Kráľ) Manželka môže byť prameňom najvyššieho blaha. (Kuk.); pren. Okolnosti postavili Kukučína v živote tak, že ostal odtrhnutý od prameňov svojej rodnej reči. (Škult.)
4. doklad, dokument, materiál: historické p-e; p-e o slovanskej literárnej minulosti (Mráz);
pramienok, -nka m. zdrob.
1. malý prameň vody: Hneď povedľa zurčí pramienok. (Hviezd.) Tenké pramienky vody slabo zvučali. (Šolt.); pren. Z útrob jej vychodí tenký pramienok detského plaču. (Heč.)
2. úzky pruh niečoho tečúceho: Chlapi hľadeli na pec, na mrňavý pramienok trosky. (Hor.) Po špinavej dlani krv stekala pramienkom. (Jes-á);
pren. niečo, čo sa podobá úzkemu pruhu tečúcej hmoty: p-y vlasov
pramienok p. prameň
(jeden) pramienok; (bez) pramienka; (k) pramienku; (vidím) pramienok; (hej) pramienok!; (o) pramienku; (s) pramienkom;
(tri) pramienky; (bez) pramienkov; (k) pramienkom; (vidím) pramienky; (hej) pramienky!; (o) pramienkoch; (s) pramienkami;