prak -u m. jednoduchý nástroj na hádzanie kameňov; hist. stredoveká hádzacia zbraň;
prakový príd.
prak -ku pl. N -ky m.
prak jednoduchý nástroj na hádzanie kameňov • hovor. gumipuška (hračka na spôsob praku)
prak, -u m. jednoduchý nástroj na hádzanie kameňov;
hist. stredoveký vojenský prístroj na vrhanie balvanov, gulí, horiacich sudov ap.: Točiac prakom nad hlavou, hádzal z neho skalami za strakami. (Jégé) Poď ty, čo sa žaby bojíš, naučím ťa hádzať z praku! (Ondr.);
prak m 1. jednoduchý nástroj na hádzanie kameňov: funda: prak (DQ 1629); sto mužu vybranych, z nychž každy z praku kamenym hazaly k wlasu a nechybowaly se (CO 17. st); Dawidek na potikani yssel z Goliatem nge z mečem, ale z prakem (MS 1758); Dáwid wzal y prak y wložil do kapse swéj pet hlatkých kamenúw z potoka (PrW 1780) 2. stredoveký vojnový nástroj na vrhanie balvanov, gulí, horiacich sudov ap., katapult: (vojaci) zdaleka kamene z prakuw a z welykych nastroguw wystrelugice (KoB 1666); balista: prak, kteruž (!) kamenj vyházugi (WU 1750); (obyvatelia Krotonu) z praku mnostwj kameňu takowu rjchlosty hazeťj umegj, že y cele powetrj zatemnene bjwa (PT 1796); -ový príd k 1: fundae habena: prakovy provázek (LD 18. st); k 2: (národy) položá se pod kamenj prakowé (KB 1757); Ianus: Janus, prakowy bůh (KS 1763) starorímsky boh Janus, ktorého chrám bol počas vojny otvorený; práčok [-ek] dem k 1: fundula: práček (PD 18. st)