príčina, -y, -čin ž.
1. jav, ktorý spôsobuje, podmieňuje vznik iného javu (op. následok): p. choroby, smrti, nešťastia, vojny; hľadať, skúmať, odhaliť, vysvetliť p-u niečoho; Kto je príčinou tohoto nešťastia? (Vans.) kto ho zavinil, zapríčinil? Čo je tomu príčina? (Vaj.) čo to zavinilo, zapríčinilo? Sami ste si príčina (Kal.) na vine.
2. dôvod, pohnútka: hlavná, pravá, skutočná p.; urobiť niečo bez (vážnej) p-y, z neznámej p-y, z nepochopiteľných, z viacerých príčin, pre tú p-u; vec má svoje p-y; mať p-u urobiť niečo