prázdno
I. -a s. prázdny priestor, prázdnota: rútiť sa do p-a
● hľadieť, dívať sa do p-a neprítomne
II. prísl.
1. tupo, bezducho: hľadí na mňa p.
2. vetná prísl. pusto: v dome je p.
naprázdno, pís. i na prázdno prísl. ▶ bez nejakého cieľa, zámeru al. bez dosiahnutia istého účinku, nadarmo, bezúčelne: motor beží n. bez zaťaženia, bez využitia; slová vyzneli n.; preglgnúť, prehltnúť n. mimovoľne urobiť pohyb hltanom, obyč. pri silnejších, vypätejších situáciách; n. pohybovať perami bez vyslovovania hlások, slov; n. prežúval; vrátiť sa odniekiaľ na prázdno; Pán zámku im svoju dcéru nedal. Pytači odišli naprázdno. [A. Habovštiak] nedosiahli, čo chceli; Mau odložila učebnicu, v ktorej sa iba naprázdno prehŕňala. [Š. Žáry] ◘ fraz. expr. mlieť naprázdno zbytočne hovoriť, mať prázdne, bezobsažné reči; vyjsť/obísť naprázdno nič nezískať; zuby mu cvakli/klepli naprázdno nevyšiel mu jeho plán, zámer, napriek očakávaniu nemal z niečoho žiadny zisk
prázdno p. prázdnota 1
prázdnota 1. prázdny priestor • prázdno • pustota • opustenosť: prázdnota, prázdno, pustota, opustenosť ulíc • expr. holota: kde pozrieš, všade holota • ničota (nebytie): omdlel a klesol do ničoty
2. neexistencia, nedostatok niečoho • vzduchoprázdno • vákuum: myšlienkové vzduchoprázdno, vákuum • hluchota • pustota: duchovná hluchota, pustota • neplodnosť • jalovosť • bezobsažnosť: neplodnosť, jalovosť, bezobsažnosť slov • hlušina • chudoba: citová chudoba • kniž. tabula rasa
prázdno1, -a, 6. p. -e str.
1. prázdny priestor, prázdnota; ničota: Stroj rútil sa do prázdna. (Gráf) Krása sama nevyplní dušu človeka, zostáva v nej isté prázdno. (Vaj.)
● hľadieť, pozerať, dívať sa do p-a neprítomne, zasneno;
2. zried. voľný čas, voľno: mať p.
prázdno2 prísl.
1. tupo, bezducho: Hľadíte tak prázdno na mňa. (Jégé)
2. (so sponou byť) pusto: V izbe je prázdno. (Ráz.)
(jedno) prázdno; (bez) prázdna; (k) prázdnu; (vidím) prázdno; (hej) prázdno!; (o) prázdne; (s) prázdnom;