pozdraviť, -í, -ia dok.
1. (koho, čo i bezpredm.) prejaviť niekomu úctu al. priateľstvo v spoločenskom styku, obyč. ustálenou formou, dať pozdrav, pozdraviť sa: úctivo, slušne, pekne, srdečne, prívetivo p. niekoho; (Stano) ju pozdravil, pozdvihnúc klobúk. (Vaj.) „Dobrý večer, mladá pani,“ pozdravil rušňovodič. (Vám.) Rapoš trasúcou rukou dôstojne pozdravil lokomotívu. (Rys.) Pozdravil ju len pohľadom. (Jes.) Pozdravil cez zuby (Tim.) nedbalo, neúctivo;
pren. žart. udrieť: Keby stretol toho šviháka, tak by ho lakťom pozdravil, že by mu musel rebrá zlomiť. (Vaj.)
2. (koho; koho od koho) odovzdať pozdrav niekomu: Pozdravte svoju mamu odo mňa. (Šolt.) Pozdravte mi Katicu a povedzte, že som tu bol. (Kuk.)
● hovor. dať p. niekoho poslať niekomu pozdrav po niekom: Ondro dal pozdraviť celú obec. (Taj.)
3. (koho, čo) privítať, uvítať (obyč. nadšene al. slávnostne): „Hurá, kováč!“ pozdravili ho veselým kríkom. (Tat.) V Pešti pozdravilo Moyzesa slovenské meštianstvo. (Vaj.) Tou novinou ju pozdravil úsvit nového dňa. (Kuk.);
nedok. pozdravovať
pozdraviť sa, -í, -ia dok. (komu i bezpredm.)
1. pozdraviť niekoho: „Dobrý večer!“ pozdravia sa slušne ženičke. (Ráz.) Klátová sa úctivo pozdravila a vyšla. (Jil.)
2. zried. odovzdať pozdrav: A materi sa pozdrav, že sme šťastlivo došli. (Taj.)
● hovor. dať sa p. niekomu poslať po niekom pozdrav: Tak sa jej dám pozdraviť, že alebo príde naskutku domov, alebo ju vymknem (Tat.) odkazujem jej; žart. Ťarbák sa ti dal pozdraviť niekomu kto ukázal nešikovnosť, neobratnosť v niečom;
nedok. k 1 pozdravovať sa
pozdravovať sa, -uje, -ujú nedok. (komu) pozdravovať niekoho: Vždy som sa (učiteľke) naradovaná z diaľky pozdravovala. (Fig.) Ivan sa usmieva a pozdravuje sa nám „Pá!“ (Šolt.);
dok. pozdraviť sa
pozdravovať, -uje, -ujú nedok.
1. obyč. opak. (koho, čo i bezpredm.) prejavovať niekomu úctu al. priateľstvo v spoločenskom styku, obyč. ustálenou formou, dávať pozdrav niekomu al. niečomu, pozdravovať sa, zdraviť: úctivo, slušne, srdečne, milo p. niekoho; Jeho druhovia z fabriky ho zďaleka pozdravovali. (Ráz.-Mart.) Ráno pri stretnutí som nepozdravoval. (Jes.)
2. (koho, čo) vítať (obyč. slávnostne al. nadšene): Gajda bol hrdinom čias. Na banketoch ho rečníci pozdravovali, oslavovali. (Jes.) Igor spieva; hlasom pozdravuje ráno. (Jaš.) Pozdravujem vás, lesy, hory, z tej duše pozdravujem vás! (Hviezd.)
3. dok. i nedok. (koho) odovzdať pozdrav niekomu; posielať pozdrav niekomu po niekom: Pozdravuj tatu na vojne. (Fig.)
● dať p. niekoho poslať niekomu pozdrav po niekom: Francko dal pozdravovať rodinu až do tretieho pokolenia. (Tim.);
dok. pozdraviť