povrch, -u m.
1. vonkajšia plocha obaľujúca niečo, vonkajšia strana niečoho: hladký, drsný p. rovný, hrboľatý p.; geol. zemský p.; geom. p. telesa súbor plôch omedzujúcich teleso; súčet obsahov týchto plôch
● zmiesť niekoho al. niečo z p-u zemského úplne odstrániť, zničiť; prenikať pod p. vecí všímať si ich podstatu; ostať na p-u (napr. pri skúmaní niečoho) nevniknúť do podstaty vecí, problémov; všímať si len vonkajšiu stránku vecí, problémov; vystupovať, tisnúť sa na p. (napr. o vlastnostiach) stávať sa výraznejším, zreteľnejším: Vady (chlapcove) nielen že sa neumenšovali, ale z roka na rok väčšmi sa tisli na povrch. (Kuk.)
2. hladina kvapaliny: p. vody; nezvírený p. jazera (Smrek); zrkadlový povrch zelenej Nitry (Vám.); (Chlapci) vedeli plávať. Celé hodiny sa udržali na povrchu mora. (Jes.); pren. Pláva iba na povrchu politického diania (Zgur.) je politicky pasívny.
● držať, udržať sa na p-u neupadať, neupadnúť: Otcov odchod do nemocnice zvrátil rovnováhu, ktorá umožňovala Hlavenkovcom udržať sa na povrchu kalného prúdu vojnových dní (Zúb.) ako-tak vyžiť v ťažkých vojnových pomeroch.
3. vonkajšie prostredie, vonkajšok: Poobzeral húsenicu, ktorú vyniesla zosutá zem na povrch. (Ondr.)