povoliť -ľ! dok.
1. uvoľniť niečo napäté, pritiahnuté, stiahnuté, popustiť: p. nohavice, p. brzdu, p. uzdu
2. dať povolenie na niečo, dovoliť: p. odklad cvičenia, p. výnimku
3. uvoľniť sa, stratiť napätosť: tlak p-l, struna p-la
4. (o veciach) poddať sa tlaku, popustiť: pritisol a dvere p-li
5. poddať sa nátlaku: matka po dlhom odporovaní p-la
6. dopriať voľnosť: p. deťom
7. zoslabnúť, poľaviť, zmierniť sa: zima p-la, bolesti p-li
● p-li mu nervy prestal sa ovládať;
nedok. povoľovať
povoľovať -ľuje -ľujú -ľuj! -ľoval -ľujúc -ľujúci -ľovaný -ľovanie nedok.
hovieť si oddávať sa pohodliu, nečinnosti • expr.: voľkať si • hovkať si • lebediť si • povoľkávať si: hovejú si, voľkajú si pri kávičke; nič nerobí, iba si hovie, lebedí • expr. bahniť si (Andruška) • expr. dvoriť si (Kukučín) • dopriavať si • žičiť si (pohodlie) • povoľovať si: narobil sa dosť, teraz si povoľuje • odpočívať • oddychovať (po robote, námahe)
končiť sa blížiť sa ku koncu • mať koniec • prestávať: zábava sa končí, má koniec o polnoci; kvasenie sa končí, pomaly prestáva • zakončievať sa • završovať sa • dokončievať sa • dokončovať sa: vývin sa zakončuje, dokončieva • uzatvárať sa • uzavierať sa • kniž. zakľučovať sa: životná kapitola sa uzatvára, zakľučuje • prechádzať • zanikať • miznúť: hnevy už prechádzajú, zanikajú, miznú • ustávať • utíchať • povoľovať (o poveternostných javoch): búrka prestáva, utícha; dážď povoľuje
povoľovať si p. hovieť si
rozmaznávať robiť niekomu všetko po vôli a tým kaziť • maznať: od detstva ho rozmaznávali, maznali • povoľovať (poskytovať veľa voľnosti): príliš mu povoľovali • expr. voľkať • kniž. hovieť: voľkajú, hovejú jej ako dieťaťu • premaznávať (veľmi rozmaznávať) • kniž. zastar. mazliť • expr. mazlinkať
povoliť1, -í, -ia dok. (čo, čo komu i s neurč.) dať súhlas k niečomu, dovoliť niečo: Vrchnosť nemôže povoliť Maticu slovenskú. (Škult.) Či dosiaľ málo krčiem povolili? A či ich ešte málo povolia? (Jil.) Predvolebnú schôdzku som im nepovolil. (Fr. Kráľ) Stádo dorazilo na pastvisko, na ktorom povolili pásť. (Laz.); práv. p. odklad, p. exekúciu, p. úver;
nedok. povoľovať, -uje, -ujú
povoliť2, -í, -ia dok.
1. (čo, komu) uvoľniť niečo napäté, pritiahnuté, stiahnuté, popustiť: p. (koňom) uzdu, p. opraty; „Pritiahla som si trochu tuho odedzu,“ myslí si (Mária) a rada by odbehla, aby si ju povolila. (Chrob.) Sklonil hlavu a povolil koníkovi. (Hor.)
2. uvoľniť sa, stratiť napätosť: tlak povolil, napätie povolilo; Obruče rúk povolili a postava sa skĺzla na zem. (Švant.) V hrdle jej čosi povolilo. (Jil.)
● hovor. nervy mu povolili prestal sa ovládať;
3. (o veciach) poddať sa tlaku, popustiť: Zrazu som stisol, kľučka povolila. (Hruš.) Mlátil do dverí päsťami, kým nepovolili. (Tat.)
4. (bezpredm. i komu) (o osobách) poddať sa nátlaku, ustúpiť: (Pani) dlho odporovala dobrej rade, napokon povolila. (Vans.) Terezka myslela, že jej dušu z tela vysotia, ale nepovolila: tisla sa ako ostatní. (Zúb.) Starý naveľa, naveľa povolil v tejto veci žene. (Kuk.)
5. (komu) dopriať voľnosť: p. deťom; A ráno, že bola nedeľa, mať povolila synkom. (Taj.)
6. zmierniť sa: zima povolila; Horúčavy nie a nie povoliť. (Laz.) Záduch povolil. (Chrob.);
|| povoliť sa zried. uvoľniť sa: (Paľo) zapravoval do jarma klinec, čo sa pri oraní povolil. (Podj.);
nedok. povoľovať sa
|| povoliť si expr. dopriať si pohodlia, oddýchnuť si, povolkať si: Ani sa neponáhľali. Do rána je času dosť, prečo by si nepovolili. (Zgur.)
povoľovať p. povoliť1 i povoliť2
povoľovať sa p. povoliť2
povoľovať nedok. dávať povolenie na niečo, dovoľovať, umožňovať: Ťeraz uš troška, troška, keď viďia, že to uš ďeľako iďe, tak to povoľuju (Ležiachov MAR)
povoliť dk 1. čo čomu, komu dať súhlas na niečo, dovoliť niečo: my rada shuoru psana takto gsme powolili, kdiz bi Pan Buoh na tobie smrt dopustil, abi manzelka twa toho domu zadnemv nepredala (ŽK 1494); pan rychtarz tomu všemu povolil a vydathi ty penjze slybyl (ŽILINA 1571 E); slissal sem z ust rychtare nasseho, ze on powolil Dudaczkowy, aby rozehnal tu chasu (ILAVA 1651); mne take powolťe, abych powěďel o tých, ktery w chrame božjm hrmot delagj (SK 1697); nic méně powolme, že postačuge k spaseny, co w wyznánj wjry aposstolské gest obsaženo (FP 1744) pripusťme; opatrné děti, když owoce gist chtěgi, požiwagi genom to, co sa gim radilo a powolilo (RPM 1795) 2. čomu, komu poddať sa nátlaku, ustúpiť pred niečím, niekým: Jakub Garay prawde powolil a neodpiral (STRÁŽNICA 1529); když Žide Pawla prosyli, aby dale pobyl u njch, nepowolil (SP 1696); utikal sy pred zlym kralem, nepowolils geho zlosti z swe milosti (KK 1709); Adame, tys prach zeme, zes powolil žene (PoP 1723-24); concedere: powoliti, odstaupiti (CL 1777) 3. oživiť, rozveseliť: animare: powoliti, weseliti (ML 1779); povoľovať ndk 1. k 1: F. qui tacet, consentire videtur: kdo mlčj, zda se powolowatj (CS 18. st) kto mlčí, ten svedčí 2. k 2: try weczy su, ktere se Bohu y lidem lybi: swornost bratrow, milowany bližnych a muž a žena w dobrem sobe powolugycze (BAg 1585); chcess-li, bys nezmilil a dobreho krale sobe wywolil, nepowolug twemu rozumu (SP 1696); ne velificatus alicui dicaris: nepowjdag, že sy nekomu powolowal (KS 1763) 3. komu, čomu dopriavať voľnosť niekomu al. niečomu; rozmaznávať niekoho: mnohy rodičowe ditkam swym hned od mladosty powolugy, takže takowe ditky, kdy odrostu, zle skutky wikonawagy (COB 17. st); nepowolug mu (synovi) w mladosti, wlož na neho garmo, aby rostel w dobrem cwiku a ňežil nadarmo (GV 1755); Pigmalion kdiž chlipnostem tela powolowal, o dosažeňj cizjho statku se winasnažowal (PT 1796); povoliť si dk dopriať si, povoľkať si: tak požádáwá i duša moga, sem mladý, zdrawý, powolím sebe (BN 1790); povoľovať si ndk: nihil parcunt parcere sibi: w wsseckem powolugú sebe (KS 1763)
povoľovať, povoľovať si p. povoliť