povaha -y -váh ž.
1. súhrn vlastností ľudskej osobnosti, kt. sú zákl. jej konania: mierna, prchká p.; mať veselosť v p-e
2. súhrn príznačných vlastností niečoho, charakter, ráz: protirečivá p. javu, spoločenská p. vedomia, p. choroby;
povahový príd. k 1: p-é črty, p. typ;
povahovo, povahove prísl.: p. labilný človek
povahovo, povahove prísl.
povaha, -y, -váh ž.
1. súhrn vlastností ľudskej osobnosti, ktoré sú základom jej konania: dobrá, zlá p., veselá, vážna, tichá, mierna, pokojná p., mäkká, tvrdá p., prchká, prudká, výbušná p.; mať niečo (už) v povahe; otrocká, trpezlivá, ponížená povaha (Fr. Kráľ); Povahy bol skôr mlčanlivej ako zhovorčivej. (Jes-á) To nebolo v jeho povahe, uchýliť sa ku krádeži. (Žáry)
2. najdôležitejšia vlastnosť niečoho; ráz, charakter: p. veci; triedna p. umenia, kultúry; znaková povaha javu (Karv.); Naše zdokonaľovanie sa je jednostranné, len technickej povahy. (Urb.) Naša úloha bola inej povahy. (Tomašč.); práv. p. úkonu, právna p. procesu; skutková p. trestného činu súhrn skutkových okolností trestného činu;
3. zastar. uváženie; úvaha: slová hodné povahy (Škult.); Ráčte vziať do povahy, že som rekonvalescent. (Kuk.);
povahový príd. k 1: p-é črty;
povahove/-o prísl. k 1: p. skromný, uzavretý