poučiť dok. dať poučenie (význ. 1), ponaučiť, vysvetliť: p. deti, ako sa treba správať; skúsenosti ho p-li;
nedok. poúčať -a, poučovať
// poučiť sa získať poučenie, ponaučiť sa, vzdelať sa: p. sa z literatúry, p. sa z vlastných chýb;
nedok. poúčať sa, poučovať sa
napomínať dôrazne niekoho vyzývať, aby si uvedomil niečo • pripomínať • upozorňovať: napomínal syna, aby sa učil; pripomínal žene, aby navarila; upozorňovať deti, aby si neublížili • dohovárať • dovrávať (napomínať s výčitkou): prísne dohováral žiakom za ich nepozornosť • varovať (napomínať pred nebezpečenstvom): varoval ho, ale neposlúchol • poúčať • poučovať • naúčať (zároveň dávať rady): poúčal, poučoval deti, ako sa majú správať • didaktizovať: didaktizujúca staršia spisba • moralizovať • mentorovať (poúčať z pozície autority): učiteľ často mentoruje • hovor. zastar. majstrovať: doma ju stále majstrujú • nár. dotrýzňať (Kukučín)
poúčať, poučovať p. napomínať
poučiť1, -í, -ia dok. (koho; koho o čom) dať, poskytnúť niekomu nové vedomosti, poučenie, radu: názorne poučiť mladých (Ondr.); (Tvardek) Soviara poučil o všetkých podrobnostiach obchodu. (Jil.) Hľadá, kto by ho tak naozaj poučil, čo je vo veci (Kuk.) kto by mu vysvetlil; pren. poučiť niekoho korbáčom (Jes-á) potrestať, zbiť ho;
nedok. poučovať, -uje, -ujú i poúčať, -a, -ajú
|| poučiť sa (o čom, na čom, z čoho) získať nové vedomosti, poučenie o niečom: p. sa o výtvarnom umení (Pláv.); p. sa na vlastnej škode, na vlastnej biede, p. sa z vlastných chýb; p. sa z minulosti získať skúsenosti; dať (nedať) sa p.;
nedok. zried. poučovať sa i poúčať sa
poučovať, poučovať sa p. poučiť1, poučiť sa