posvätiť, -í, -ia, rozk. -sväť dok.
1. cirk. (čo, zried. i koho) osobitným obradom vysvätiť: p. kostol, zvony; Biskup posvätil obraz. (Vaj.); mal byť (Ondrík) o rok posvätený (Taj.) vysvätený za kňaza;
pren. urobiť niečo vzácnym, posvätným: Rozlúčku bozkom neposvätil. (Jes.) Kopytá ich koní posvätili roviny tieto. (Záb.)
2. (čo komu, čomu, čo za čo) s láskou, s nadšením niečo niekomu al. niečomu venovať, obetovať, zasvätiť: p. život práci, vede, umeniu; Štúdiu posvätil Nele. (Vaj.) Celý nasledujúci deň bol posvätený návštevám. (Jes-á) Posvätíme otčine poryvy krásne ducha svojho. (Jes.); kto za ľudstva práva život posvätí (Kuzm.);
nedok. posväcovať, -uje, -ujú;
k 1, zried i k 2 i posviacať, -a, -ajú: cieľ (účel) posväcuje prostriedok (prostriedky) ospravedlňuje
|| posvätiť sa (čomu, komu) s láskou, nadšením sa niečomu, niekomu venovať, obetovať, zasvätiť sa: p. sa práci, vede; posvätil sa vlasteneckým povinnostiam (Kuk.);
nedok. posväcovať sa
svätievať, -a, -ajú;
dok. k 1 posvätiť, k 2 vy-