poslušný príd. kt. poslúcha, počúvny: p-á dcéra, p. psík;
poslušne prísl.;
poslušnosť -i ž.: slepá, otrocká p., odoprieť p. (vrchnosti)
□ vypovedať p. neposlúchať
poslušnosť -ti ž.
poslušný príd. (bezpredm. i komu, čomu, zastar. i koho, čoho) ochotný podriadiť sa rozkazu, rade niekoho, ochotný vyplniť prianie niekoho, ktorý poslúcha: p. syn, p. pes; Sedel ako poslušné decko. (Jes.) Slová sa mu vymkli cez poslušné pery. (Kal.) Kôň je poslušný pánovej vôli. (Jes.) Bol až neslušne dekanovi poslušný. (Taj.); pokorná Kristína, poslušná matere, otca (Zgur.); Jo-zef sa obrátil, poslušný akéhosi podvedomého hlasu. (Jil.);
poslušne prísl. poslúchajúc, neodporujúc, bez odporu: Išla za ním poslušne ako decko. (Urb.); voj. zastar. p. hlásim hovor. obyč. žart. spôsob hlásenia, ktorým sa zdôrazňuje disciplína: Veľkomožná pani, poslušne hlásim, stôl je prikrytý (Stod.) oznamujem;
poslušnosť, -ti ž. ochotné podriaďovanie sa rozkazu, prianiu, rade niekoho: prinútiť niekoho k p-i, odoprieť p.; slepá, otrocká, psia p. bezvýhradná nekritická; Vypovedal poslušnosť dočasnej vláde. (Jes.)