poslúchať, -a, -ajú nedok.
1. (koho, čo, bezpredm., zastar. i na čo) podriaďovať sa rozkazu niekoho, riadiť sa prianím niekoho, byť poslušný: dieťa poslúcha rodičov; Svoreň, ktorého poslúchala celá dedina ako otca (Tal.) ochotne; Ty ju poslúchaš ako svätú. (Tim.) Poslúchala svojho muža na slovo (Tat.) bezvýhradne. Málokto poslúchal na jeho rady. (Vaj.); slepo p. niekoho bez uvažovania, nekriticky; pren.: Nohy akosi neposlúchajú (Vaj.) ťažko kráča. Chcela vyskočiť z divána, no údy neposlúchali (Vaj.) nemohla sa pohnúť; zbraň, ktorá dobre poslúcha (Ráz.-Mart.) funguje; Neposlúcha (srdce) nijakého velenia (Vaj.) jeho city sa nedajú ovplyvniť
● p. hlas (svojho) srdca riadiť sa citom;
2. zastar. (koho, čo i bezpredm.) uvedomele vnímať sluchom, počúvať. S otvorenými ústami poslúcha každé slovo učbárov. (Fr. Kráľ) Pani poslúcha pozorne, tu i tu prisviedča. (Kuk.);
opak. poslúchavať, -a, -ajú;
dok. k 1 poslúchnuť
poslúchnuť, -ne, -nu, -chol dok. (koho, čo i bezpredm.) podriadiť sa rozkazu niekoho, vyhovieť prianiu niekoho, počúvnuť: dieťa poslúchlo rodičov; p. rozkaz, dobrú radu; Preto si vec rozmyslel a poslúchol. (Ráz.-Mart.) Poslúchnem ťa vo všetkom a na slovo. (Fel.); pren. Chce dávať znak — ruka nechce poslúchnuť (Vaj.) nemôže ňou pohnúť
● p. hlas (svojho) srdca zariadiť sa podľa citu;
nedok. poslúchať