menovať, -uje, -ujú nedok. i dok.
1. (koho, čo) uvádzať, uviesť, označiť menom; vysloviť meno, pomenovať: m. všetkých svojich priateľov, súrodencov;
2. (koho, čo čím) dávať, dať niekomu al. niečomu meno, volať, nazývať, nazvať: m. niekoho hrdinom; pren. m. veci pravým m-om nezakrývať skutočný stav vecí;
3. (koho; koho za čo, čím) ustanovovať, ustanoviť: prezident menuje ministrov; m. niekoho za správcu;
opak. menúvať, -ajú;
dok. k 1, 3 vymenovať, k 2 pomenovať
|| menovať sa nedok. nosiť, mať meno, volať sa, nazývať sa: Podľa rodu menoval sa Pavel Badáň. (Urb.) K ránu zaspal, ak sa to môže spánkom menovať (Taj.) zaspal slabým spánkom
pomenovať, -uje, -ujú dok.
1. (koho, čo, ako, podľa koho, po kom) dať meno, názov niekomu al. niečomu, nazvať: Pomenovala ho Pavlom. (Ondr.) Ulice boli pomenované menami našich neprajníkov. (Jes.); ulica, pomenovaná podľa Justiniána (Jégé); osady pomenované po svojich osadníkoch (Ondr.); Obliekli ich do uniformy, ak sa to totiž uniformou pomenovať dalo. (Urb.) Bolo by smiešne pomenovať túto snahu ctibažnosťou. (Vaj.); p. niekoho (niečo) pravým menom bez okolkov nazvať, ako si niekto (niečo) zasluhuje;
2. (koho, čo) vysloviť, uviesť meno, názov niekoho al. niečoho: Pomenovala niekoľkých ľudí (čo tam boli). (Jes.) Nevestu pomenovala po mene. (Kuk.) Je to ovešané všeličím, čo nehodno pomenovať. (Heč.) Tam nebudeš ani len pomenovaný. (Taj.);
nedok. pomenúvať, -a, -ajú