pokynúť -ie -ú dok. kniž. dať pokyn (rukou, hlavou): p-l jej, aby si sadla
kývnuť urobiť pohyb (obyč. časťou tela) na vyjadrenie niečoho • pokývať • pokývnuť • zakývať • zried. zakývnuť: kývla, prikývla, zakývala hlavou na pozdrav • expr. zakyvkať • mávnuť: ustato mávol rukou • pohodiť • hodiť (prudko): vzdorne pohodila, hodila hlavou, plecom • expr. šmahnúť: do prázdna šmahol rukou • expr. zalengať (niečím zaveseným) • zatrepať • zamávať: zatrepala, zamávala šatkou na privítanie • trocha expr. zakyvotať: vetrík zakyvotal belasými zvončekmi • expr. zašermovať (urobiť pohyb ako pri šermovaní): zašermovať rukami • kniž. pokynúť (dať pokyn): pokynul im, aby vstúpili • prikývať • prikývnuť (kývnutím vyjadriť súhlas): na všetko súhlasne kývol, prikývol
pokynúť kývnutím dať niekomu znamenie (obyč. hlavou, rukou a pod.) • pokývať • pokývnuť: policajt pokynul, pokýval, pokývol rukou, aby pustil prúd áut • dať pokyn: veliteľ dal pokyn na útok • ukázať • naznačiť (gestom, náznakom upozorniť na niečo): ukázal mu očami, naznačil mu, aby prehovoril • prikývať (privolať kývaním)
kynúť, -nie, -nú nedok. kniž.
1. (komu, čím) kývať na pozdrav al. na znamenie niečoho: k. rukou, prstom, hlavou, k. niekomu na pozdrav; Vtom kynul mu, aby ho nasledoval. (Škult.) Kynul hlavou naspäť k hati. (Šolt.)
2. (komu i bezpredm.) byť vo výhľade: z toho kynie zisk, zárobok; kynie jej štastie; Možno, že nám kynie blažený život. (Jégé) Jožko pridal sa ta, kde výhody kynuli. (Vans.);
dok. k 1 pokynúť
pokynúť, -nie, -nú dok.
1. (komu, čím i bezpredm.) urobiť mierny pohyb na znamenie niečoho, kývnutím dať niekomu znamenie, pokyn (obyč. rukou, hlavou): p. rukou, hlavou, prstom, zástavkou; Sluha pokynul Kupeckému a on vošiel do izby. (Zúb.) Pokynul Bertíkovi, aby položil debnicu. (Hor.) Po ťahavej piesni pokynie primáš a rozpúta sa melódia rezko. (Ráz.) Pokynul na rozlúčku a šiel. (Fr. Kráľ)
2. (s neurč. i so spoj. aby) dať pokyn, radu, smernicu, rozkaz: Jej otec pokynul vykonať niečo podobného. (Kal.)