pokorný príd. prejavujúci pokoru; svedčiaci o pokore, ponížený, op. pyšný: p. človek; p. pohľad;
pokorne prísl.: p. skloniť hlavu;
pokornosť -i ž.
pokorne 2. st. -nejšie prísl.
pokorný príd. prejavujúci pokoru, vedomý si svojej slabosti, nedokonalosti a svojich nedostatkov, ponížený: p. človek, p-á žena; Stál pred paňou pokorný a tichý ako jahniatko. (Kuk.) Nebola to pokorná poníženosť, ale dojemná oddanosť. (Šolt.) Kráľ Balsazár je pokorným služobníkom bohov. (Fig.);
pokorne prísl. s pokorou: p. ísť, povedať, prosiť; Vyzývavý mladík vyzeral teraz pokorne. (Tat.);
pokornosť, -ti ž.
pokorný príd. prejavujúci pokoru, skromný, tichý: Van je teráz už bars pokorní (Prihradzany REV); Teraz už je pokorní, nie ako za mlada (Lukáčovce HLO) F. pokorní ako ja̋hňička (Vyš. Kubín DK) - veľmi skromný, tichý; skrotený; pokorne prísl.: Ak pokorne sedží (Mníšany REV); Tak tam pokorňe seďev (V. Bielice TOP)
pokorne p. pokorný