pokora -y ž. duš. stav vyplývajúci z uvedomovania si vlastných nedostatkov, z rešpektu pred autoritou, poníženosť, op. pýcha: žiť v p-e; skloniť hlavu v hlbokej p-e
pokora 1. duševný stav vyplývajúci z uznania vlastných nedostatkov, prejav nadmernej zdvorilosti z pocitu vlastnej nedokonalosti • poníženosť (hlboká pokora): pozdraviť niekoho s pokorou, s poníženosťou; otrocká pokora, poníženosť pred nadriadenými
2. p. smútok
smútok stav mysle prejavujúci sa skľúčenosťou, stiesnenosťou: zmocňoval sa ho veľký smútok • zármutok: spôsobiť niekomu hlboký zármutok • clivota • clivosť: pochytila ho clivota, clivosť • žiaľ (veľký smútok): plakať, piť od žiaľu • ľútosť (duševná bolesť): ľútosť za priateľom • svetobôľ (nespokojnosť so svetom, životný pesimizmus): romantický svetobôľ • bôľ • bolesť (duševné utrpenie): bôľ, bolesť za rodičmi • chmúra (smútok v tvári): chmúra mu prešla po čele • kniž. žalosť: prežíval žalosť zo straty blízkeho • poet.: stesk • trud (Rázus) • rmut (Figuli) • nár. pokora (Kukučín)
pokora, -y ž.
1. vedomie, uvedomenie si vlastnej slabosti, podriadenosti, vlastných nedostatkov a správanie sa podľa toho, poníženosť: nemá p. (Urb.); Naskočil na ňu (na tvár) výraz tichej pokory. (Kuk.) Pokora nie je našou cnosťou. (Smrek) Skláňaš hlavu v pokore. (Brez.)
● iron. hrbatá p. falošná, zakuklená pýcha;
2. nár. smútok: Ja mám pokoru za otcom. (Kuk.) Zložila pokoru za mužom. (Kuk.)
(jedna) pokora; (bez) pokory; (k) pokore; (vidím) pokoru; (hej) pokora!; (o) pokore; (s) pokorou;
(štyri) pokory; (bez) pokôr; (k) pokorám; (vidím) pokory; (hej) pokory!; (o) pokorách; (s) pokorami;