podiv p. údiv
údiv pocit pri niečom neočakávanom, zvláštnom a pod.: stratil reč od údivu; s údivom hľadel na more • počudovanie • začudovanie: vysloviť počudovanie nad niečím; je to na začudovanie • div: od divu nevedel nič povedať • podiv: vzbudiť veľký podiv • prekvapenie: na moje veľké prekvapenie si prisadol • podivenie: pozerať sa na niekoho s podivením • úžas • ohromenie (silný údiv): výkriky úžasu; jeho správanie ma napĺňa úžasom, ohromením • poet. žas (Hviezdoslav) • zdesenie (silný pocit strachu, hrôzy): v očiach sa mu zračilo zdesenie
podiv, -u m. zadivenie, počudovanie, začudovanie, prekvapenie: Otázka, akoby vyslovovala nielen podiv, ale i prekvapenie. (Fr. Kráľ) O chvíľu vyšiel na všeobecný podiv spomedzi Slovanov vysoký muž. (Jégé) Za pol roka zbohatnú na podiv svetu. (Min.) Na podiv je životná sila týchto ľudí (Jes-á) obdivuhodná; vynášať niečo na p. odhaľovať, ukazovať, dávať najavo: Vynášali tu svoje zúfalstvo na podiv. (Jil.)