chváliť, -i, -ia nedok. (koho, čo)
1. prejavovať, vyslovovať uznanie, spokojnosť s niekým al. niečím, oceňovať, vynášať, vychvaľovať: ch. žiaka, ch. dobrú prácu, ch. usilovnosť niekoho; ch. niekoho do neba veľmi vychvaľovať; chváliť si niekoho al. niečo byť s niekým, s niečím spokojný; do očí chváli a za chrbtom haní o neúprimnom človeku
● nechváľ deň pred západom, pred večerom (prísl.) neprenáhli sa pri hodnotení; každá líška svoj chvost chváli (prísl.) každý vyzdvihuje svoje zásluhy; žart. ch. Dávida dáviť;
2. zastar. oslavovať, velebiť: chváľ každý duch Hospodina (z hlásnickej piesne);
opak. chválievať, -a, -ajú;
dok. pochváliť
|| chváliť sa (čím i bezpredm.) vychvaľovať sa, vystatovať sa: ch. sa bohatstvom, úspechom; nemôže sa ch. veľkou vážnosťou nemá veľkú vážnosť
● dobré sa chváli samo (prísl.) čo je dobré, nepotrebuje chválu, reklamu;
opak. chválievať sa;
dok. pochváliť sa
pochváliť, -i, -ia, rozk. pochváľ dok. (koho, čo i bezpredm.) vyjadriť, vysloviť spokojnosť, uznanie, chválu, pochvalu o niekom, o niečom: p. dieťa, žiaka; „Chlap si, Medo, ani dub!“ pochválil ho doktor. (Kuk.); chlipol si a pochválil víno (Žáry); „Pekné,“ pochválil Beňo. (Ráz.); pren. Víno bolo plané. Tonkov žalúdoček ho nepochválil (Taj.) nechutilo mu;
nedok. pochvaľovať
pochváliť sa, -i, -ia, rozk. pochváľ dok. (komu, čím, so spoj. že i bezpredm.) vysloviť sa, vyjadriť sa pochvalne o sebe; s chválou, hrdo sa k niečomu priznať, niečím sa popýšiť: Chce sa ním (klobúkom) každému pochváliť. (Jes.) Len raz sa mu Marinka pochválila. (Tat.) Ondrej sa pochválil, že sa mu narodila dcéra. (Krno) Nuž sa pochváľte, akože sa máte? (Jil.)
pochvaľovať, -uje, -ujú nedok. (čo, koho i bezpredm.) pochvalne sa vyjadrovať, chváliť, vychvaľovať: pochvaľoval čisté domy (Jil.); Každá z nich pochvaľovala druhú, aká je hodná. (Kuk.) „Utešené!“ pochvaľuje stará Jera. (Kuk.);
dok. pochváliť