požehnanie -ia s.
1. šťastie, dobro; Božia priazeň: práca je preňho p.; Božie p.
2. želanie dobra, šťastia ap., v náb. úkonoch sprevádzané znakom kríža: dať, udeliť niekomu p.; dostať rodičovské p.
3. cirk. úkon, obrad al. pobožnosť, pri ktorých sa požehnáva: p. krstnej vody; eucharistické p.; Áronovské p. jedna zo záverečných častí ev. služieb Božích
požehnanie -nia -ní s.
dobro čo je v súlade s ľudskosťou, čo spĺňa mravné normy (op. zlo) • dobré: preukazovať ľuďom dobro, dobré • prospech: všeobecný prospech • blaho: verejné blaho • dobrodenie (prejav dobra): poďakovať sa za dobrodenie • požehnanie: práca je preňho požehnaním • láskavosť (prospešný čin): ďakujem za láskavosť
požehnanie p. šťastie 1, dobro
šťastie 1. stav, pocit maximálnej spokojnosti, vyrovnanosti, radosti: materské šťastie, žiariť šťastím • blaho: usmievať sa blahom • blaženosť: výraz blaženosti v tvári • požehnanie: práca je preňho požehnaním • zastar. blahoslavenstvo: chvíle blahoslavenstva (Alexy)
2. priaznivá zhoda okolností: nemať šťastie pri ženách; opustilo ho šťastie • úspech • zdar: želať niekomu veľa úspechov, veľa zdaru • hovor. terno: To bolo terno! • slang. štigro
požehnanie, -ia str.
1. dobro, šťastie; v predstavách veriacich ľudí božia priazeň, prinášajúca úspech, šťastie, radosť ap.: Ani vlastným očiam neveril, že naňho odrazu zo všetkých strán tak prší požehnanie. (Kal.) Želám vám šťastie a požehnanie v živote. (Jégé) Práca sama v sebe už aké veľké požehnanie. (Kuk.) Nedeľa je veľkým požehnaním pre Kysuce. (Jil.) Božie požehnanie nevylialo sa na Hlavenkovcov v podobe zlata, ale v podobe detí. (Zúb.); pren. iron. „požehnanie“ kapitalistického zriadenia (Fab.) ťarcha;
2. znak kríža urobený rukou nad niekým, podľa predstáv veriacich ľudí prinášajúci šťastie, spokojnosť ap.: dať niekomu p., dostať p.; otcovské p.; Bez rodičovského požehnania neradím ti vstupovať do manželstva. (Heč.) Skrúšene sa bijúc v prsia, prijali požehnanie. (Jégé)
3. trochu zastar. dary prírody, úroda: Oh, krásne dni, keď sa zberá požehnanie božie! (Kuk.) Pekné požehnanie, kosy len tak zvonia. (Fr. Kráľ) Rozštvrtil si zem podľa najpremyslenejšej rozvahy, aby mu v každom kúte prekvitalo inakšie požehnanie. (Gab.)
4. liturg. záverečná časť omše;
5. cirk. odpoludňajšie bohoslužby: Odpoludnia chodím na požehnanie. (Jil.)
požehnanie [-ie, -e, -í] s 1. božia priazeň prinášajúca živým bytostiam i veciam spásu, prospech, radosť zo života ap.: požehnanij stolu (BAg 1585); winssugem na tito nastale Turjči swatky bozskeho gak duchownjho, tak y telesniho pozehnanj (BRATISLAVA 1640); naše unižene služby a poslušnost V. O. V. a Milostiam oferujeme a Pana Boha požehnani žiadame (KYSUCE 1672 LP); Hospodine, naplnugess wssecko stworenja s twogim swatym požehnanjm (AgS 1708); Buh zaslybuge rozlične swe požehnanj gak w dome, tak na poli (CS 18. st) 2. znak kríža urobený rukou nad niekým, podľa kresťanského náboženstva prinášajúci šťastie, dobro ap.: Gežissi, račiž y nam take nynj udeliti požehnany (SLK 1641-57); Pan Yeziss ruce swe na nich (dietky) wskladal, ge libal a požehnany swe swate gym dawal (AgS 1708) 3. dary prírody, úroda, hojnosť: kdo se rad zdeluge, bližniho lituge, ten ma požehnanj w swogem malyczkem statku (BV 1652); do kterehožto (humna) ze wszeckim mogim malicžkim požehnanim sem se utekal (PRIBYLINA 1768); kdis welike gest požehnani zbožj, stromow owoce a wina, običegne w druhi rok neuroda nasleduge (PR 18. st)