počúvať -a nedok.
1. vnímať sluchom, načúvať: p. hudbu, pozorne p. prednášajúceho; hovor. p. Vatikán vysielanie Vatikánskeho rozhlasu; želáme vám príjemné p-nie
2. dozvedať sa, dostávať správy: p-a o ňom samé dobré veci; p-m, že chceš odcestovať
3. zastaráv. všímať si niečo, reagovať: (pes) p-a na meno Cézar; nep-j veľmi na neho
4. byť poslušný, poslúchať: p. rodičov
5. počúvaj(te) hovor. v platnosti cit. vyj. výzvu, upozornenie: p-j, prečo to robíš?
● p. iba (tak) na pol ucha, jedným uchom nesústredene; p. s otvorenými ústami a) veľmi pozorne b) začudovane;
dok. k 4 počúvnuť -e -u -vol
počúvnuť p. poslúchnuť
podrobiť sa 1. súhlasiť so želaním, rozkazom, pokynom niekoho • podriadiť sa • poslúchnuť: podrobiť sa, podriadiť sa rodičovskej vôli • počúvnuť: počúvnuť kňazovu radu • podvoliť sa: podvolil sa vyššiemu záujmu • disciplinovať sa (podrobiť sa disciplíne) • ustúpiť • poddať sa: po prehováraní napokon ustúpil, poddal sa • kniž. zried. podčiniť sa: podčiniť sa rozhodnutiu iného
2. súhlasiť s vykonaním niečoho na sebe, so sebou • podstúpiť: podrobiť sa operácii, podstúpiť operáciu • podvoliť sa: musel sa podvoliť psychologickému testu • absolvovať: na záver kurzu treba absolvovať skúšku
poslúchnuť podriadiť sa rozkazom, pokynom, želaniam niekoho • počúvnuť • byť poslušný • byť počúvny: poslúchnuť, počúvnuť rodičovskú radu; dieťa nechce poslúchnuť, nechce byť poslušné • kniž. uposlúchnuť • zried. upočúvnuť (Rázusová-Martáková) • zastar. slúchnuť • podrobiť sa • podvoliť sa (súhlasiť s vôľou, želaním niekoho): napokon sa podrobili, podvolili a šli s nami • zastar. parírovať (nedok.)
počúvať2, -a, -ajú nedok. (bezpredm. i koho, čo, na koho, na čo) poslúchať: dieťa nepočúva; p. rodičov; Počúvajte mamku! (Fr. Kráľ) Si ako dieťa, ktoré nepočúva na rozumné slová. (Vans.); p. na rozkazy (Urb.); Mal som ja len na moju mamu počúvať. (Tim.) Preto som si myslel, že ju nemusím na slovo počúvať. (Jes.) bez dohadovania, hneď, bez slova. Ináč mu ostáva už sa len jej poddať a počúvať na jej pesničku (Skal.) poslúchať ju;
dok. počúvnuť
počúvnuť, -ne, -nu, -vol dok. (koho, čo i bezpredm.) poslúchnuť: Mňa počúvnite, báčik Paľo, čo som i mladší. (Tim.); p. rozkaz, radu; neochotne p. (Zúb.); Len sa ponáhľaj, treba počúvnuť, keď rozkážu. (Laz.);
nedok. počúvať