plnoletý príd. kt. má zákonom určený vek potrebný na svojprávnosť (18 r.), op. maloletý: p-á osoba;
plnoletosť -i ž.: dosiahnuť p.
plnoletosť -ti ž. i práv. ▶ zákonom určený vek (u nás dovŕšenie 18. roku) potrebný na to, aby osoba bola uznaná za spôsobilú na právne úkony; op. neplnoletosť, maloletosť: dovŕšiť p.; oslavujú dosiahnutie plnoletosti; chlapec prežil svoje detstvo až do plnoletosti v náhradnej rodine; Plnoletosť je uvedomenie si seba samého, svojho miesta vo svete. [J. Fekete]
plnoletý príd. práv. (o človeku) dosahujúci zákonom určený vek potrebný pre svojprávnosť: p. syn, dedič, p-á osoba; stať sa p-ým;
plnoletosť, -ti ž.: dosiahnuť p.
(jedna) plnoletosť; (bez) plnoletosti; (k) plnoletosti; (vidím) plnoletosť; (hej) plnoletosť!; (o) plnoletosti; (s) plnoletosťou;
(tri) plnoletosti; (bez) plnoletostí; (k) plnoletostiam; (vidím) plnoletosti; (hej) plnoletosti!; (o) plnoletostiach; (s) plnoletosťami;