pamätať, -á, -ajú nedok.
1. (koho, čo, na koho, na čo i bezpredm.) zachovávať, uchovávať, mať v pamäti: Bezzubé babky ho pamätajú už iba s bielou hlavou. (Tat.) Pamätám tie hrozné časy vojnové. (Žáry) Pamätaj na moje slová. (Jes-á) Pamätáš, drahá, keďs` tak spievala. (Sládk.) Pamätaj, budeš chýrnym majstrom (Kuk.) uvidíš, dožiješ sa toho;
expr. v hrozbách: Ej, keby ho dolapil — ale by pamätal! (Kuk.) Tak ťa sotím, že ma budeš pamätať! (Al.)
● hovor. niečo, niekto veľa pamätá je už starý; hovor. čo svet pamätá odjakživa;
2. (na koho, na čo) myslieť na potreby dakoho, mať na pamäti dakoho, dačo: Robotný človek to vyvládať musí, ak chce statočne živý byť a na deti pamätať. (Taj.) Ľudia, ktorí nepamätajú na zajtrajšok, skôr či neskôr zle sa mávajú. (Heč.)
● hovor. p. na zadné kolesá (kolieska) myslieť na budúcnosť; hovor. p. na zadné dvierka na možnosť úniku
|| pamätať sa (na koho, na čo i bezpredm.) uchovávať niekoho, niečo v pamäti: Hlava bola mu ako prázdna, nepamätal sa na nič čisto. (Kuk.) Pamätám sa na ňu len hmlisto. (Zúb.) Tá studňa, ako sa pamätám, bola vždy tak. (Tim.) Pamätáš sa, s čím si prišiel ku mne? (Heč.)
|| pamätať si
1. (koho, čo i bezpredm.) mať, zachovávať v pamäti, pamätať, pamätať sa na niekoho, na niečo: Pamätaj si to a nehnevaj ma. (Kal.) Vtedy, čo si ho ja pamätám, prišiel ostatný raz zo sveta. (Janč.)
2. (čo i bezpredm.) mať na pamäti: S tými krčmami ďaleko nezájdeš, pamätaj si, Maťo. (Min.)