pýtať, -a, -ajú nedok.
1. (čo, čo od koho; koho s neurč. i so spoj. aby i bezpredm.) prosiť, žiadať, požadovať niečo od niekoho: p. (si) obed, večeru; p. (si) od niekoho peniaze, darček, milodar, príspevok; Častejšie vošiel so pýtať na dohán. (Taj.) Tomáš s prišiel pýtať robotu. (Zúb.) „Pýtam si slovo!“ vstane Juro (Heč.) žiadam o slovo. Pán pýtal vysvetlenie. (Taj.) Žalúdok pýta vždy svoje (Smrč.) potrebuje potravu. Starý otec pýtal pol litra vína (Taj.) objednával si, rozkazoval si. Odvážil sa pýtať dcéeu boháča (Vaj.) žiadať o ruku, Za ženu ju nepýtal nikto. (Záb.) Deti pýtajp jesť. (Rys.) Pýtal, aby dali na každého po dva barany. (Dobš.) Tá nikdy nemá, keď ja pýtam. (Tim.) Pýtal od Singera, že len požičať, kým predajú prasa. (Taj.)
● malá hŕba pýta viac (porek.) kto má niečo, che mať ešte viac; hovor. žart. topánky pýtajú kašu (jesť) sú seravé; keď spí, ani jesť nepýta je dobrý;
2. trochu zastar. (koho, koho o čo) prosiť, žiadať: Pýtala ho, aby sa aspoň za dlžoby zaručil. (Kal.) Že ju pekne pýtam (aby požičala mlieka). (Smrč.) Pekne pýtal o prepáčenie. (Taj.) Otec skoro pýtal o odpustenie. (Jes.) Už sa nepamätáte, ako som vás pýtal do tanca? (Kuk.) prosil o tanec.
3. trochu zastar. chodiť po pýtaní, žobrať: Chodiť z domu do domu a pýtať prieči sa jeho povahe. (Ráz.)
4. hovor. (čo, čo za čo) požadovať istú sumu peází za tovar, počítať; Čo pýtaš za ňu (za habarku)? (Kuk.); koľko pýtate? koľko to stojí?; nevie čo, koľko (má) p., čo, koľko by pýtal a) nevie presnú cenu; b) chce draho, dobre predať niečo;
dok. k 1 vypýtať (si), k 2 popýtať, k 4 zapýtať
pýtať sa, -a, -ajú nedok.
1. (koho i bezpredm.) klásť, dávať niekomu otázku al. otázky, spytovať sa, opytovať sa: „Čo je to?“ pýtal sa Hlavaj syna. (Urb.) „Kde je mať?“ pýta sa Mate nevesty. (Kuk.) „Tak čo máte?“ pýta sa jej. (Ráz.) Mater sa ho pýtala, čo sa nepoberá. (Jégé) „Či to nebola Anna?“ pýtali sa sami seba starší. (Taj.) Kde rodní moji? darmo sa pýtam. (Botto) Pýtam sa, či pre sprosté kone treba ľudí zabíjať. (Urb.); hovor. Ako sa máš? — Ani sa nepýtaj škoda sa spytovať, zle
2. (koho, koho na čo, po čom, zastar. i o čo) zaujímať sa o názor niekoho, vyzvedať sa, byť zvedavý na niečo, vypytovať sa, prezvedať sa: Sluhovia pýtali sa ho na to alebo ono. (Vaj.); p. sa niekoho na jeho názor, na mienku o niečom; Museli sa pýtať Žúrika na bližšie okolnosti. (Vaj.) Čo sa tam naučil, na to sa málokto pýtal. (Kal.) Len syna, ktorého sa to týka, nik sa nepýta. (Tim.) Nemohla sa ani pýtať po príčine. (Škult.) Rodičia dali mu ruku dieťaťa, nepýtajúc sa o náklonnosti jeho. (Kal.) O to sa pýtať nesmieš. (Vaj.); p. sa na cenu (tovaru) koľko stojí (tovar);
3. (na koho, po kom) spytovať sa, kde niekto je, ako sa niekto má, prejavovať záujem i niekoho, zaujímať sa o niekoho: Keď prišli dvaja, pýtali sa na tretieho. (jes.) Na Aničku, na tú sa nepýtaj. (Heč.) Čo vy pustovník. Dámy sa po vás pýtajú. (Vaj.) Nikdy nepýtala sa po mne. (Vans.)
4. (s neurč., kam bezpredm, i koho, ku komu) prosiť, žiadať o dovolenie niečo robiť, niekam, k niekomu ísť; dieťa sa pýta spať, hrať, na ruky; (Pes) pýtal sa dnu. (Urb.); žiak sa pýta von (z triedy), na potrebu, na záchod; Nedávno sa pýtala do spevokolu, ale otca nedajbože nahovoriť. (Jes.) Pýta sa na slobodu. (Horal) (Matka) sama sa somov pýtala (z nemocnice). (Jil.) Veď sa nepýtalo (dieťa) na tento svet (Ondr.) nechcelo sa narodiť. „Vezmite ma, strýčko,“ pýta sa Samko na rebrovec. (Vám.) Nuž a či matere sa netreba pýtať? (Laz.) Ani sa nepýtal a išiel (na zálety). (Jil.); dieťa sa pýta k matke; Vystúpil Levický, pýtajúc sa k pánu Adamovi (Kal.) aby ho k nemu pracovne pridelil.
5. zastar. žiadať sa, vyžadovať sa, byť potrebný, vhodný na niečo: Do škôl pýtali sa reči národné. (Vlč.) I chôdzu má inakšiu, nie ako sa pýta. (Kuk.) Veľmi by sa pýtalo zaznačiť si všeličo o deťoch (Šolt.) bolo by potrebné, dobré;
opak. pýtavať sa, -a, -ajú;
dok. k 1-3 spýtať s, k 4 vypýtať sa