pútnik -a mn. -ci m.
1. kniž. chodec, pocestný
2. kto koná púť (význ. 2): spev p-ov;
pútnička -y -čiek ž.;
pútnický príd.: p-é miesto chrám, jaskyňa ap. pokladané za posvätné
cestujúci kto cestuje: cestujúci už sedia vo vlaku • hovor. pasažier: čierny pasažier • zastaráv. pocestný (kto koná cestu pešo) • kniž. pútnik (kto putuje, kto koná púť)
pútnik p. cestujúci
pútnik, -a, mn. č. -ci m.
1. človek idúci niekam pešo, pocestný: Pútnik pomaly kráčal k hradu. (Hor.)
2. človek vykonávajúci púť, putujúci na pútnické miesta: (Má sa) pripojiť k zbožným pútnikom, čo so spevom tiahnu do mestečka? (Hruš.);
pútnička, -y, -čiek ž.;
pútnický príd.: p-é miesto chrám, kaplnka, jaskyňa ap., kam putujú pútnici; p. chrám (Vaj.); p-á palica (Tat.); p-á pieseň (Taj.);
pútniček, -čka, mn. č. -čkovia m. zdrob. expr.: Procesia zastala a Pandrlák oboril sa na pútničkov. (Záb.)
(jeden) pútnik; (bez) pútnika; (k) pútnikovi; (vidím) pútnika; (hej) pútnik!; (o) pútnikovi; (s) pútnikom;
(traja) pútnici; (bez) pútnikov; (k) pútnikom; (vidím) pútnikov; (hej) pútnici!; (o) pútnikoch; (s) pútnikmi;