pútnik, -a, mn. č. -ci m.
1. človek idúci niekam pešo, pocestný: Pútnik pomaly kráčal k hradu. (Hor.)
2. človek vykonávajúci púť, putujúci na pútnické miesta: (Má sa) pripojiť k zbožným pútnikom, čo so spevom tiahnu do mestečka? (Hruš.);
pútnička, -y, -čiek ž.;
pútnický príd.: p-é miesto chrám, kaplnka, jaskyňa ap., kam putujú pútnici; p. chrám (Vaj.); p-á palica (Tat.); p-á pieseň (Taj.);
pútniček, -čka, mn. č. -čkovia m. zdrob. expr.: Procesia zastala a Pandrlák oboril sa na pútničkov. (Záb.)