púť, -te, -ti ž.
1. cesta, putovanie: po dvojhodinovej púti lesom (Kuk.); Začala Mišova tŕnistá púť svetom. (Rys.) Pokračoval v svojej púti na východ. (Ondr.) Znovu sa dal na púť. (Hor.) Slnce zas prebehlo dennú púť. (Kal.) Jesenius sa vypracoval na ďalekú púť do Wittenbergu. (Záb.); pren. Začal svoju životnú púť (Al.) svoj život; spoločná životná p. (Gab.) spločný život, manželstvo; básnická p. (Vlč.) život básnika; pozemská púť (Jes.) život; vydať sa na ďalekú p., skončiť p. života zomrieť; Dokončím svoju púť neznámy, nemilovaný. (vaj.); posledná p. pohreb;
2. putovanie (obyč. pešo) na nejaké pútnické miesto: štiavnická kalvárska púť (Hor.) na kalváriu; Porcelánovú sošku Panny Márie doniesla zo starohorskej púte. (Švant.); p. do Jeruzalema (Taj.); (Žobráci) chodili na púte a tam žobrali. (Taj.);
púťový príd. k 2: p. dar z púte; p-á pamiatka (Hor.); p-é piesne spievané na púťach;
pútny príd.: p. deň (Zúb.) deň púte; p-e miesta pútnické