pôvodca, -u, mn. č. -ovia m.
1. kto je príčinou niečoho, strojca niečoho: Keď sa na dedinu začalo valiť nešťastie za nešťastím, začali ľudia hľadať jeho pôvodcu. (Chrob.) Domín ani nevedel, že bol pôvodcom toho pohoršenia. (Gráf) Mlynár až o pol roka zvedel, kto bol pôvodcom toho kúska. (Kuk.)
2. zostavovateľ niečoho, obyč. literárneho al. iného (umeleckého) diela; autor: Kto bol pôvodca piesne, nepovedal nikto. (Kuk.) V r. 1861 vyšiel v Budíne epos „Svätomartiniáda“. Pôvodca (Sládkovič) bol v ťažkom položení. (Vlč.);
pôvodkyňa, -ne, -kýň ž.;
pôvodcovský príd.: p-é právo autorské