pán, -a, 3., 6. p. -ovi (pred menom al. titulom -u), 5. p. pane, mn. č. páni m.
1. osoba, ktorá niečo ovláda, niekomu rozkazuje, vládca, vladár: lénny p., feudálny p., Matúš Čák bol pánom Váhu a Tatier; magister rytier Donč, pán zvolenského zámku; Pred druhou svetovou vojnou v strednej Európe boli pánmi Nemci. — My sme tuná doma, my sme tuná páni! (Botto)
● nebol pánom nad sebou, nebol pánom svojej vôle neovládal sa; žart. Ja pán, ty pán a kto bude kozy (svine) pásť? (prísl.) nikomu sa nechce robiť podradné práce.
2. hovor. majiteľ, vlastník: domáci p., p. domu majiteľ domu al. bytu
● Aký pán, taký krám (prísl.) stav majetku odráža starostlivosť majiteľa.
3. (v predsocialistickej spoločnosti) zamestnávateľ, chlebodarca: Zle je dvom pánom slúžiť! (prísl.) Daromné boli všetky nadávky jeho pána. (Jégé)
4. v triednej spoločnosti šľachtic, zeman al. príslušník vyššej spoločenskej triedy vôbec, v mn. č. vrchnosť: zemský p., stoliční p-i, radní p-i; To až hen v Budíne srdce pánom stisne! (Botto) I hudba bola dvojaká. Jedna z mesta pre pánov, druhá dedinská. (Tim.)
5. zdvorilé označenie osoby mužského pohlavia z „vyšších“ vrstiev v predsoc. spoločnosti (najmä v osloveniach a v spojení s titulom): p. učiteľ, p. notár, p. farár, mladý p.; Celkom správne, pán doktor. (Ráz.) Výborne, pán inžinier. (Heč.); zastar. p. veľkomožný, p. otec; p. brat vzájomné oslovenie zemanov; Čo rozkážete, pán urodzený? (Tim.)
6. zried. v meštiackej spoločnosti označenie manžela: Tvoj pán je predsa riaditeľom v továrni. (Tomašč.)
7. bibl. a náb. Pane prívlastok, oslovenie i pomenovanie židovského a kresťanského boha: Pán zástupov, Pán Boh, Pán Ježiš, Kristus Pán
● náb. deň Pána nedeľa; náb. dom Pána kostol; arch. roku Pána v roku...; arch. usnúť v Pánu zomrieť; expr. pre Krista Pána! Pane na nebi! zvolania pri prekvapení al. zhrození