oznámiť -i dok.
1. dať vedieť, dať správu, ohlásiť: o. príchod; o-l, že súhlasí; o. v novinách, v rozhlase správu o niečom
2. udať, zažalovať: o-m vás na polícii;
nedok. oznamovať
oznámiť -mi -mia oznám! -mil -miac -mený -menie dok. 1. (čo/s vedľajšou vetou (komu)) ▶ poskytnúť informáciu, dať vedieť, upovedomiť niekoho o niečom: písomne, ústne, telefonicky, verejne niekomu niečo o.; nadšene, s radosťou o. dobrú správu; o. cestujúcim meškanie vlaku; oficiálne o. termín volieb; o. prostredníctvom sociálnych sietí, blogu zrušenie zásnub; oznámte nám svoju novú adresu; dopravcovia začali vopred oznámený štrajk; Po tomto dueli však prišiel za nami do šatne prezident klubu a oznámil nám, že nezohnal sponzora. [VNK 2001] 2. i práv., admin. (čo, zried. koho/s vedľajšou vetou (komu, čomu)) ▶ poskytnúť informácie, údaje, poznatky o istých skutočnostiach v rámci občianskych práv a povinností, inštitucionálnych al. zmluvných vzťahov a pod., nahlásiť: o. krádež, požiar; o. priestupok na príslušný dopravný inšpektorát; o. poisťovni dopravnú nehodu; povinnosť o. zmenu štátneho občianstva, trvalého pobytu; o. obchodníka inšpekcii; Večer oznámim na polícii, že sa [muž] stratil. [Š. Kuzma] 3. (čo/s vedľajšou vetou) ▶ ustálenou (zreteľnou) formou signalizovať uskutočnenie niečoho: slávnostné poľovnícke fanfáry oznámili začiatok spoločnej poľovačky; úvodná znelka oznámila, že je čas na novú reláciu; biely dym oznámil príchod nového pápeža [NČ 2013] ▷ nedok. ↗ oznamovať
oznamovať -muje -mujú -muj! -moval -mujúc -mujúci -movaný -movanie nedok. 1. (čo/s vedľajšou vetou (komu)) ▶ dávať na vedomie, informovať niekoho o niečom: o. niekomu novú, dobrú, nečakanú správu; o. rodičom svoje rozhodnutie; o. oficiálne výsledky volieb; o. záujemcom začiatok predaja vstupeniek; staničný rozhlas oznamuje príchod vlaku; veľká tabuľa oznamovala, že sa nachádzame v chránenej oblasti; Vzrušený hlas z rádia oznamoval koniec vojny. [L. Ballek] □ s radosťou/s potešením/s ľútosťou/so smútkom/s hlbokým zármutkom (Vám) oznamujeme, že... zdvorilostná formula písomného oznámenia o istej (radostnej, tragickej, smutnej) udalosti 2. i práv., admin. (čo, zried. koho/s vedľajšou vetou (komu, čomu)) ▶ poskytovať informácie, údaje, poznatky o istých skutočnostiach v rámci občianskych práv a povinností, inštitucionálnych al. zmluvných vzťahov a pod., nahlasovať, hlásiť: anonymne, tajne o. nejaký priestupok; povinnosť o. daňovému úradu, poisťovni zmenu stavu; člen lesnej stráže je povinný o. podozrivé osoby príslušným orgánom; pracovníci elektrární dopredu oznamujú, kedy prídu odčítať stav elektromerov; Ľudia chodili celý deň na úrad oznamovať škody. [Sme 2004] 3. (čo/s vedľajšou vetou) ▶ ustálenou (zreteľnou) formou signalizovať niečo, uskutočnenie niečoho; syn. ohlasovať: školský zvonec oznamuje začiatok vyučovania; gong oznamuje, že zápas sa skončil; zvuk sirény určený na oznamovanie poplachu; Čierny dym, ktorý oznamoval neúspešnú voľbu [pápeža], videli stúpať zo Sixtínskej kaplnky len dvakrát. [Sme 2013] ▷ dok. ↗ oznámiť
hlásiť dávať na vedomie, na známosť • ohlasovať • zahlasovať: hlásia, ohlasujú, zahlasujú, že vlak mešká • ohlášať: každú zmenu nám ohlášajú • oznamovať: v rádiu oznamujú najnovšie správy • zastar. meldovať: všetko musí meldovať rodičom • kniž. zvestovať (obyč. slávnostným spôsobom): zvestovali nám radostnú novinu • predpovedať (hlásiť ako predpoveď): v televízii predpovedajú počasie na sobotu a nedeľu • avizovať • signalizovať (vopred hlásiť): pošta nám avizovala, že balík si treba vyzdvihnúť • zastar. raportovať (podávať úradné, obyč. vojenské hlásenie) • referovať (podávať správu o niečom): pravidelne referuje o všetkom
hlásiť sa 1. oznamovať niečo o sebe (často úradne) • prihlasovať sa • zahlasovať sa • oznamovať sa: hlásil sa, prihlasoval sa na polícii ako svedok; mnohí sa hlásili, prihlasovali, zahlasovali do kurzu • ohlasovať sa • ozývať sa (oznamovať svoju prítomnosť): nik sa nehlásil, neozýval
2. prejavovať svoju príslušnosť, svoj vzťah k niečomu • pokladať sa • považovať sa: hlási sa, pokladá sa, považuje sa za Slováka • mať sa: má sa za rozvážneho • rátať sa • počítať sa: ráta sa, počíta sa medzi odvážlivcov • priznávať sa: už sa k svojim ani nepriznáva • poznať (obyč. v zápore): už ani vlastných nepozná, už sa ani k vlastným nehlási
3. stávať sa viditeľným • prejavovať sa • zjavovať sa • objavovať sa: jar sa tohto roku hlási, prejavuje skoro; hlásia sa, zjavujú sa, objavujú sa príznaky chrípky • ohlasovať sa • ohlášať sa: ohlasuje sa, ohláša sa záujem medzi podnikateľmi • ukazovať sa • prichádzať: ukazovali sa prvé snežienky; láska prichádza nenápadne
4. p. domáhať sa
hovoriť 1. vyjadrovať myšlienky rečou; rečou dávať na vedomie (op. mlčať) • vravieť: hovoriť, vravieť nahlas, rozumne; hovoriť, vravieť o deťoch • rozprávať • hovor. vyprávať (hovoriť v dlhšom časovom rozpätí): rozprávať o svojich zážitkoch • vykladať • rozkladať (zoširoka, vysvetľujúco): vykladá, rozkladá svoje plány • expr.: roztriasať • pretriasať • premieľať • rozvlačovať (zdĺhavo, podrobne) • hovor. rozširovať sa • šíriť sa (obšírne): netreba sa o veci už viac rozširovať; je zbytočné viac sa o tom šíriť • kraj. povedať: ľudia povedajú všeličo • povrávať (si): mnohí povrávajú, že bude zle • nár. trizniť (Hviezdoslav) • expr. hútoriť (obyč. veľa) • hovor. žart. hutoriť (východoslovenským nárečím) • kniž. zastar. sloviť (Škultéty) • kniž. zastar. vetiť • odriekať (mechanicky, monotónne) • oznamovať (dávať na vedomie istú správu) • komunikovať (byť v spojení rečou): nekomunikujem s kolegyňou už týždeň • rečniť • expr. zried. rečinkovať (mať, držať reč al. expr. plano hovoriť): reční už pol hodiny; iba sa pilo a plano rečinkovalo • hrub. papuľovať: papuľuje, hoci sa ho nik nespytuje • expr. húsť • hovor. expr.: hustiť • trúbiť • vtĺkať (niečo do niekoho; neprestajne, nástojčivo hovoriť): celý večer hudie svoje; hustiť, vtĺkať žiakom poučku • expr.: vrčať • sipieť • syčať (zlostne, sipľavo hovoriť) • expr.: štekať • brechať • prskať (zlostne, jedovato hovoriť) • expr. sekať (ostro, trhane hovoriť) • expr.: mlieť • rapotať • rapkať • sypať • súkať • mrviť (rýchlo, veľa a obyč. aj hlasno hovoriť): melie, rapoce, sype jedno cez druhé; rýchlo mrví slová • expr.: trkotať • drkotať • mrkotať • gagotať (hovoriť veľa, rýchlo, často o zbytočnostiach) • jazyčiť (veľa rozprávať) • rozťahovať • slabikovať (pomaly hovoriť): rozťahovať odpoveď, slabikovať slová • expr.: hlaholiť • šveholiť • hrkútať • ševeliť • štebotať • švitoriť • džavotať (hovoriť jemným, príjemným hlasom): hlaholiť, hrkútať nežným hlasom; na ulici štebocú, džavocú deti • spievať (spevavo hovoriť) • šepkať • šeptať • šuškať • expr. šepotať • hovor. expr. šušotať • expr.: šušúkať • šepoliť • šipoliť (hovoriť potichu, pošepky al. tajnostkársky): dievčence si čosi šepkajú, šušocú, šepolia do ucha • expr.: šomrať • šamotiť • šemotiť • šemoniť (potichu a nezrozumiteľne hovoriť) • expr.: hundrať • mrmlať • mrmotať • mumrať • brblať • bručať • dudrať • dudlať (nezreteľne hovoriť): nevieme, čo si dedko stále hundre, mrmle, dudre • expr.: huhlať • huhňať • fufnať • chuchmať • chuchňať (hovoriť nosom): huhle, chuchme čosi nádchovým hlasom • drmoliť (nezrozumiteľne, zmätene hovoriť) • expr. habkať • jachtať • hovor. koktať (neisto, trhavo, zajakavo hovoriť): habká, jachce, kokce niečo o svojej nevine • expr.: brbtať • brbotať • hatlať • bľabotať (chybne, nezreteľne, nesúvisle hovoriť) • expr.: tárať • trepať • tliapať • trieskať • plieskať • baláchať • búchať • kvákať (nepremyslene, nemúdro a obyč. veľa al. zbytočne hovoriť): stále iba tára, trepe, kváka, ale nepomôže • hrub. drístať • subšt.: kecať • valiť: čo to drístate, keciate, valíte, veď to nie je pravda • expr.: pliesť • motať (hovoriť bez zmyslu) • expr.: repetiť • repentiť: Čo repetí tá stará? • hovor. expr.: remziť • remzať (nejasne hovoriť) • hovor. expr.: ľapotať • ľaptať (hovoriť nezmysly) • hovor. expr.: šepletiť • taľafatkovať • pejor. haraburdiť (hovoriť daromnice) • hovor. expr.: handrkovať • handrboliť (hovoriť nezrozumiteľne, často cudzím jazykom)
porov. aj kričať 1
2. p. svedčiť2 2 3. p. nazývať
napovedať2 náznakom dávať najavo • naznačovať • signalizovať: napovedá, naznačuje žiakovi odpoveď; výsledok čosi napovedá, signalizuje • ohlasovať • oznamovať (vopred napovedať niečo): inštinkt mu oznamuje, že by mal odísť
oznámiť, -i, -ia dok.
1. (komu čo i so spoj. že) urobiť niečo známym, dať zprávu, dať vedieť, upovedomiť niekoho o niečom, ohlásiť: Rozmýšľa, ako strašnú novinu oznámiť rodine. (Jégé) Oznámil mu, že ho volajú do kancelárie. (Urb.)
2. (koho komu, čomu) udať niekoho pre niečo, nažalovať na niekoho, zažalovať niekoho, obyč. súdu: Niekto nás predsa oznámil vrchnosti. (Taj.) Bola rada, že ju neoznámi žandárom. (Zúb.)
3. (koho, čo) ohlásiť, zahlásiť: o. návštevu, príchod; A koho mám oznámiť? (Jégé) že prišiel;
nedok. oznamovať, -uje, -ujú
|| oznámiť sa
1. zried. vopred sa ohlásiť, zahlásiť sa: Nešla do bývacích izieb, ale rovno do klavírovej, ani sa neoznámiac. (Tim.);
2. udať sa pre niečo, obyč. súdu
oznamovať p. oznámiť