neoznačený -ná -né príd. i práv., dopr. ▶ na ktorom nie je umiestnený povinný poznávací znak al. povinná úradná písomná informácia; op. označený: n. masový hrob; neoznačené železničné priecestie; vysoká pokuta za predaj neoznačeného alkoholu; n. cestovný lístok je neplatný; Teraz už chodia kontrolóri v neoznačených autách, tak vodiča dokonale prekvapia. [VNK 2003] ▷ ↗ i označiť
označenie -nia -ní s. 1. ▶ znak, prvok obyč. rovnakého druhu, ktorý niečo signalizuje, slúži na rozpoznanie, rozlíšenie, upozornenie, evidenciu a pod. niečoho al. niekoho: kódové o. výrobkov; číselné o. autobusov; čipové o. zvierat; hodnostné o. v armáde; viditeľné o. obžalovaných, odsúdených; poznať svoje ovce podľa farebného označenia na srsti; o. ročníka, školského stupňa; o. modelu auta, lietadla; notové o. tónu ▷ dopr. označenie priecestia spôsob zabezpečenia priecestia vyjadrený návestným znakom; osobitné označenie vozidla špeciálne znaky upozorňujúce, že vozidlo vedie napr. vodič začiatočník al. že vozidlo prepravuje deti, poskytuje zdravotnú starostlivosť a pod.; práv. označenie pôvodu výrobku, zemepisné označenie výrobku názov chrániaci poľnohospodárske výrobky, remeselné výrobky a iné výrobky, na ktorých výslednú kvalitu al. vlastnosti vplývajú prírodné podmienky al. ktoré sú spojené s vymedzeným zemepisným územím, tradíciou, povesťou
2. ▶ slovo al. slovné spojenie, ktorým sa pomenúva nejaký jav, názov, pomenovanie: oficiálne o. krajiny; presné, výstižné o. inštitúcie; dvojjazyčné označenia obcí; ľudové o. rastliny; získal nelichotivé o. absentér; zamestnanci nosia plastové štítky s menom a označením funkcie; Ciest je veľa a na zúfanie ani jedna nenesie označenie ako stredná. [L. Vadkerti-Gavorníková]
▷ ↗ i označiť
označiť -čí -čia označ! -čil -čiac -čený -čenie dok. 1. (čo, koho (čím; ako)) ▶ vybaviť niečo, niekoho určeným al. zvoleným zmyslovo vnímateľným znakom, prvkom slúžiacim na rozpoznanie, rozlíšenie, upozornenie, evidenciu a pod.: o. presné miesto v lese; o. stromy na vyrúbanie; o. slovo, vetu, stranu v texte; o. niečo, niekoho číslom, písmenom, čipom, farbou; ceruzkou o. na stene body na vŕtanie, zavesenie obrazov; cestujúci je povinný o. si lístok hneď pri nástupe do vozidla; obálku označte slovom „súťaž“ a pošlite na uvedenú adresu
2. (koho, čo (za koho, za čo/ako koho, ako čo)) ▶ priamo a verejne určiť, identifikovať, poukázať na niekoho, na niečo: o. niekoho za priateľa na sociálnej sieti; účastník tragédie označil páchateľa, miesto incidentu; v správe o nehode treba jednoznačne o. vinníka; médiá ho označili ako korunného svedka; využívanie služobných psov v polícii na označenie páchateľov, drog
3. (koho, čo (čím); koho, čo za koho, za čo/ako koho, ako čo) ▶ pomenovať slovným označením; slovne vyjadriť na základe usudzovania, hodnotenia, kritérií a pod.: o. preklad ako vyvážený; matematický bod označíme slovom nič alebo nula; zločin, priestupok sú pojmy používané na označenie porušenia zákona; nenachádzam dostatočne hanlivý výraz, aby som označil tento pohyb; je to dehonestujúce, keď človeka označia takýmito slovami; Druhú knihu [z čias Mezopotámie] vedci označili titulom Babylonský Jób. [D. Pastirčák]
▷ nedok. ↗ označovať
označovať -čuje -čujú -čuj! -čoval -čujúc -čujúci -čovaný -čovanie nedok. 1. (čo, koho (čím; ako)) ▶ vybavovať niečo, niekoho určeným al. zvoleným, zmyslovo vnímateľným znakom, prvkom na rozpoznanie, rozlíšenie, upozornenie, evidenciu a pod.: o. prílohy, odseky číslicami, písmenami abecedy; o. dôležité pasáže textu farebne, podčiarknutím; o. výrobky, modely áut, zastávky autobusu; povinnosť o. lehotu spotreby; o. geneticky modifikované potraviny; označovanie novorodencov, aby sa predišlo zámene
2. (koho, čo (za koho, za čo/ako koho, ako čo)) ▶ priamo a verejne určovať, identifikovať, poukazovať na niekoho, na niečo: svedok označoval jedného za druhým ako účastníkov incidentu; bez dôkazov o. niekoho za zlodeja, nepriateľa, extrémistu; služobné psy schopné vyhľadávať a o. drogové úkryty
3. (čo, koho (čím); koho, čo za koho, za čo/ako koho, ako čo) ▶ pomenúvať slovným označením; slovne vyjadrovať na základe usudzovania, hodnotenia, kritérií a pod.: latinské slovo status pôvodne označovalo stav, postavenie, pozíciu alebo spôsob existencie; sám seba označoval za liberála, ako liberála; obed v jedálnom lístku označovali ako slávnostný; obyvatelia stoličného sídla sa už v 15. storočí v prameňoch označovali ako mešťania; zámerný pohyb označovaný ako gesto; Dnes už viem, že sa krasopis označuje slovom kaligrafia. [S. Lavrík]
4. (čo, koho) ▶ mať funkciu znaku, stáť miesto niečoho, znamenať, symbolizovať, predstavovať: obrázkový znak označuje celé slovo alebo vetu; dvojkríž na trojvrší označoval Horné Uhorsko, približne územie Slovenska; Biela farba označovala nevinnosť, modrá zasvätenosť, čierna tmu a nevedomosť sveta. [TČ 2003]
▷ dok. k 1 – 3 ↗ označiť