Slovníkový portál Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV

otoman -u m. zastaráv. pohovka bez operadiel, kanapa, diván

Otoman -na pl. N -ni m. star. hist. ▶ príslušník národov Osmanskej ríše, najmä Turek: neúspešné krížové výpravy proti Otomanom v 14. storočí; Otomani si podmanili Anatóliu

otoman -nu/-na pl. N -ny m. ⟨fr.⟩ zastaráv. ▶ čalúnené nízke lôžko bez operadiel, pri hlave mierne vyvýšené, diván: kožený o.; sedieť na otomane; vstať z otomanu; nepohodlný rozvŕzganý otoman páchol nechutnou starinou [J. Šimulčíková]; Pozdraví sa a odhodí vojenskú čiapku do kúta na otoman, kde neraz líhaval. [R. Sloboda]

otoman -u/-a m. ‹f < arab›

1. pevné čalúnené lôžko bez operadla, pri hlave mierne vyvýšené

2. text. vlnená, bavlnená al. hodvábna tkanina priečne rebrovaná, s plátnovou al. ripsovou väzbou

Otoman, -a m. zastar. Turek, Osman;

otomanský príd. turecký, osmanský: o-á ríša

otoman, -u m. hovor. nízka pohovka bez operadla, kanapa, diván

(jeden) otoman; (bez) otomanu; (k) otomanu; (vidím) otoman; (hej) otoman!; (o) otomane; (s) otomanom;

(tri) otomany; (bez) otomanov; (k) otomanom; (vidím) otomany; (hej) otomany!; (o) otomanoch; (s) otomanmi;