ortuť -i ž. tekutý kovový chem. prvok striebornej farby, zn. Hg
● živý ako o. veľmi;
ortuťový príd.: o. teplomer, stĺpec
ortuť -ti ž.
ortuť -ti ž. chem. ▶ striebrolesklý kvapalný kov s jedovatými parami, prvok, zn. Hg hydrargyrum: zlúčeniny ortuti; nebezpečná, zdraviu škodlivá o.
ortuť pri izbovej teplote tekutý kovový prvok striebornej farby • živé striebro: chlapča bystré sťa ortuť, sťa živé striebro
ortuť, -ti ž. chem. jeden z prvkov, ťažký, striebrolesklý kov, za obyčajnej teploty tekutý, živé striebro (zn. Hg): chlapča bystré sťa ortuť (Urb.);
ortuťový príd.: o. teplomer, barometer; o-é bane, ložiská; o. preparát; o. stĺpec; o-á lampa používa sa v lekárstve ako umelé horské slnko; farm. o-á masť, náplasť
ortuť [or-, er-], čes rtuť ž, ortut m lat chem tekutý kovový prvok striebornej farby: nad žiwe stribro neb rtut nic nenj diwnegssjho (KoB 1666); žiwé střjbro (:ortút:) wždycky jest stopené a zžjra kowy (OP 1685); s popele geho (jaseňa) a z ortutu mast vdelana dobra gest pro osutie (HL 17. st); kupilo sa ortutu na wipraovany zlata (PUKANEC 1724); zwar pol funta olega s bedrnjkom a ortutom, kdy ochladne, wleg mu (koňovi) do hrdla z bilkom wagečnim (RO 18. st) L. o. živá živé striebro: wezmi omanu a stareho sadla, wimocz ge dobre (v) ortuti ziweg (PR 18. st); ginak werchni mu (dýchavičnému koňovi) rtut žiwu, nech ho probehne (RG 18. st) P. tpn Ortholt Ortutova ( 1414 VSO); w ten čas pan Kéry Janos wladal yak Badyn, tak tež y Ortut (s. l. 1676)
rtuť p. ortuť