oprávnený príd.
1. majúci oprávnenie, právo: o. dedič, byť o. zastupovať
2. odôvodnený, opodstatnený: o-é požiadavky, o-á obava;
oprávnene prísl.;
oprávnenosť -i ž.
oprávnenosť -ti ž. 1. práv. ▶ charakter toho, čo je uskutočnené na základe práva; syn. zákonnosť, legitímnosť; op. neoprávnenosť: o. žaloby; súd posúdi o. policajného zásahu 2. ▶ vlastnosť toho, čo je podložené, podopreté podstatnými dôvodmi, dôkazmi; syn. opodstatnenosť, odôvodnenosť: o. námietok, tvrdení; výkonom presvedčil trénerov o oprávnenosti svojej nominácie na majstrovstvá sveta
1. ustanovený podľa práva, majúci právo: o-á osoba; o. dedič; o. volič; o. držiteľ; o. účastník; o. úradný orgán;
2. majúci dôvod, odôvodnený, opodstatnený: o. dôvod; o-á kritika; o-á požiadavka; o. náhľad; o-á obava; pokladať niečo za o-é;
oprávnene prísl. právom;
oprávnenosť, -ti ž.
(jedna) oprávnenosť; (bez) oprávnenosti; (k) oprávnenosti; (vidím) oprávnenosť; (hej) oprávnenosť!; (o) oprávnenosti; (s) oprávnenosťou;
(štyri) oprávnenosti; (bez) oprávneností; (k) oprávnenostiam; (vidím) oprávnenosti; (hej) oprávnenosti!; (o) oprávnenostiach; (s) oprávnenosťami;