opica, -e, opíc ž.
1. cicavec z radu primátov, žijúci v tropických krajoch (telo má zarastené srsťou okrem tváre a dlaní; žije na stromoch a živí sa ovocím); zool. opice (Simiae); antropoidné o-e bez chvosta; Podiel práce na poľudštení opice. (Engels); človek ako o. škaredý; Bez rozvahy ako opice všetko sledujú. (J. Chal.);
pres. expr. človek opici niečím podobný (napr. škaredosťou, napodobňovaním ap.): „Som sa splodil opicu, ako ty?“ cieliac na jedného z jeho synov. (Ráz.)
● hovor. expr.: Chodiť, byť, spraviť niekoho na o-u sveta na posmech; byť, zostať sto rokov za o-ami zaostať; má o-u opil sa; žart. chudobný človek hotová opica (porek.) býva iným smiešny, na posmech;
2. žart. al. pejor. prezývka al. nadávka, najmä ženám: Tá opica Anča! (Tim.);
opičí, -ia, -ie príd.: o-ie mláďa; milujú materskou, ľudskou a nie opičou láskou (Lajč.) slepo, nekriticky, nerozvážne;
opička, -y, -čiek ž. zdrob. expr.
1. malá opica
● expr. mať o-u byť opitý;
2. oslab. prezývka, najmä ženám
opíča, -aťa, mn. č. -atá/-ence, -at/-eniec str. expr. zried. opičie mláďa