onen, oná, ono2 i oný, oná, oné1 (2. p. oného/onoho, 3. p. onému/onomu, mn. č. oní, oné) zám. ukaz.
1. rozvíja podst. a poukazuje na osobu, vec, vlastnosť al. okolnosť ako na známe (o ktorých už bola reč) al. ako na časove vzdialené, minulé; ten, tamten: Takto to teda vyzerá onen povestný zelený káder! (Zúb.) Hľadel s oným blahobytným výrazom. (Urb.) Sám neviem, prečo som onoho času nezložil skúšku. (Jes.)
● kniž. za oných časov, čias, za onoho času v dávnej dobe, kedysi, dávno; hovor. na onom svete po smrti;
2. zastupuje podst., stojí proti zám. ten, tento a poukazuje na vzdialenejšiu z dvoch osôb al. vecí: Bo že má tento viac, ako onen v hlave. (Kal.)
● (i) to i ono; či to, či ono všeličo; ten al. onen niekto; ktokoľvek
on, ona, ono1, 2. p. m., str. jeho, ho, neho, -ňho, -ň;
ž. jej, nej;
3. p. m., str. jemu, mu, nemu;
ž. jej, nej;
4. p. m. jeho, ho, neho, -ňho, -ň;
str. ho, -ň;
ž. ju, ňu;
6. p. m., str. (o) ňom;
ž. (o) nej;
7. p. m., str. ním;
ž. ňou;
mn. č. živ. oni, m., neživ., ž., str. ony;
2. p. ich, nich;
3. p. im, nim;
4. p. m. živ. ich, nich;
m. neživ., ž., str. ich, ne;
6. p. (o) nich;
7. p. nimi;
dlhšie tvary jeho, jemu sa používa pri dôraze, kratšie tvary ho, mu bez dôrazu; tvary s počiatočným ň- iba po predložkách (k nemu, o ňom ap.);
po predložkách končiacich sa na samohlásku sa používajú i tvary -ňho, -ň (doňho, zaň ap.)
1. zám. osob. pre 3. os. označuje osobu al. vec, ktorá je známa z predchádzajúcej súvislosti, niekedy i osobu, ktorá nie je známa z predchádzajúcej súvislosti, ale je zrejmá: On a jeho puška boli jedno. (Urb.) Cez dolinu tečie potok a vedľa neho i cezeň prepletá sa cesta do dvorov. (Taj.) Veď vypadneš, zakričala naňho matka. (Zúb.) Drží ju a hľadí na ňu ako vlk z maku. (Urb.)
2. zastar. oni pri oslovení jednotlivca označuje 2. os. mn. č. (= vy, tzv. onikanie): Aj oni sú z toho panského plotu kôl i s ich advokátom! (Vaj.) vzťahuje sa na kňaza Ondreja. Prosím ich, vedia, kde je nemocnica? (Zúb.) vzťahuje sa na fiakristu.
3. hovor. tvary ono a ho majú povahu častice a dodávajú vete al. výrazu citové zafarbenie (zdôraznenie, dôvernosť ap.): Ono je to radosť tie deti počúvať. (Taj.) Veď mu ono to vyjde z hlavy. (Kuk.) Pakuješ ho domov! (Kuk.) Aleže ho ideš... pankhart...! (Min.)
4. bás. zastar. tvary nepriamych pádov s nesamostatnou časticou -ž sa používali vo funkcii vzťaž. zám. k t o r ý: v Kotlínsku, v ňomž vyše pol stoletia kňazoval (Vaj.); Ta, do tej doliny, ňouž bystrý Váh beží. (Horal)