Príliš veľa výsledkov, zobrazujem len niektoré z nich
ona G a D (bez predložky) jej, (po predložke) nej; A (bez predložky) ju, (s predložkou) ňu; L nej; I ňou; pl. N ony; pl. G (bez predložky) ich, (s predložkou) nich; pl. D (bez predložky) im, (s predložkou) nim; pl. A (bez predložky) ich, (s predložkou) ne; pl. L nich; pl. I nimi zám. osobné substantívne ženského rodu; ↗ i on, ono1 1. ▶ v dialógu aj monológu ním hovoriaci odkazuje na tretiu osobu, zviera al. vec ženského rodu, ktoré sa na dialógu priamo nezúčastňujú, zastupuje podstatné meno, obyč. konkretizované až pomenovaním plným menom v predchádzajúcej, zriedkavejšie v nasledujúcej časti kontextu: je to dobrá práčka, škoda by jej bolo; vysvetľovala, prečo sa jej nepodarilo splniť sľub; sadol si vedľa nej; platba je nízka, treba ju zvýšiť; niekto ju oslovil; pristúpila k stoličke a sadla si na ňu; oborila sa na ňu [na matku]; chodili s ňou na dovolenky; čím sú pre nás fotografie vzácnejšie, tým väčšmi ich opatrujeme; Aj keď [ženy] možno nezarábajú toľko ako muži, práve ony najviac rozhodujú o tom, na čo sa zarobené peniaze použijú. [HN 2009]
2. iba N ona ▶ používa sa najmä a) vo viacnásobnom podmete na označenie dvojíc: on a ona; ona s mamou b) pri dôraze: len ona; ona je tá, ktorá mi najviac pomohla c) s ukazovacím odtienkom: to ona s nami prišla d) v protiklade: nie ja, ale ona ti naozaj ublížila e) pri elipse slovesa: zasmiala som sa a ona tiež
oná1 ↗ onen
oná2 ↗ oný2
onen, zried. oný1, oná1, ono2 G mužský a stredný onoho/oného, G ženský onej, D mužský a stredný onomu/onému, D ženský onej, A mužský živ. onoho/oného, A mužský neživ. onen, A ženský onú, A stredný ono, L mužský a stredný onom, L ženský onej, I mužský a stredný oným, I ženský onou, pl. N mužský živ. oní, mužský neživ., ženský a stredný oné, pl. G oných, pl. D oným, pl. A mužský živ. oných, pl. A mužský neživ., ženský a stredný oné, pl. L oných, pl. I onými zám. ukazovacie adjektívne 1. obyč. ako súčasť dvojčlenného výrazu ten/tamten – onen, zried. oný, tá/tamtá – oná⟨is⟩1⟨/is⟩, to/tamto – ono⟨is⟩2⟨/is⟩ ▶ odkazuje na vzdialenejšiu z dvoch osôb al. vecí al. na už spomínanú osobu al. vec; pri elipse podstatného mena preberá jeho funkciu vo vete: sledoval onen vytýčený cieľ; tamten či onen kritik ho môže hocikedy znemožniť; nevie, prečo sa mu páči ten či onen obraz; posudzovať zmysel toho alebo oného príkazu; onú ženu vôbec nepoznali; utvoriť seriózny zväzok s tou či onou osobou; treba zistiť, koľko dovolenky má tamtá či oná pracovníčka; nedá sa povedať, že tá či oná vec bola príčinou problémov; potom vyslovila ono slovo; všetko mohlo byť ináč, keby bola urobila to i ono načas; ten uchmatne voľačo tomuto, tamten zas onomu; uvažuje, či by tamto alebo ono nebol vymyslel lepšie
2. ▶ odkazuje na niečo všeobecne známe: onen povestný smiech cez slzy; pred piatimi rokmi tu zaznela oná pamätná veta; pripomenuli si udalosti onoho osudného roku; zišli sa v onen pamätný deň; spomienka na oný bozk bola stále živá; zažili onú povestnú minútu slávy; Vráťme sa do reality oných dní rozchodu [federácie]. [J. Štrasser – M. Kňažko]
◘ fraz. byť na onom svete byť po smrti; onen svet druhý svet, záhrobie, posmrtný život; [za] onoho času/oných čias a) veľmi dávno b) v určitom období v minulosti, vtedy; pobrať sa na onen svet umrieť; v tej či onej miere vo väčšom al. menšom rozsahu, v miere závislej od okolností
on G a A (s dôrazom a bez predložky a obyč. v mužskom živ. rode) jeho, (bez dôrazu a bez predložky) ho, (s dôrazom a po všetkých predložkách) neho, (bez dôrazu a po predložkách končiacich sa na samohlásku a v mužskom živ. rode i tvar) -ňho (napr. doňho, naňho, oňho)/(v mužskom neživ. a zried. i v mužskom živ. tvar) -ň (napr. doň, naň, oň), (bez dôrazu a po predložkách končiacich sa na spoluhlásku a v mužskom neživ. rode tvar) -eň (napr. cezeň, nadeň, podeň, predeň, zried. odeň, obyč. od neho, iba bez neho); D (s dôrazom a bez predložky a obyč. v mužskom živ. rode) jemu, (bez dôrazu a bez predložky) mu, (po predložkách) nemu; L ňom; I ním; pl. N mužský živ. rod oni, pl. N mužský neživ. rod ony; pl. G a A (bez predložky) ich; pl. G (s predložkou a v mužskom živ. i neživ. rode) nich; pl. A (s predložkou a v mužskom živ. rode) nich; pl. A (s predložkou a mužskom neživ. rode) ne; pl. L nich; pl. I nimi zám. osobné substantívne mužského rodu; ↗ i ona, ono1 1. ▶ v dialógu aj monológu ním hovoriaci odkazuje na tretiu osobu, zviera al. vec mužského rodu, ktoré sa na dialógu priamo nezúčastňujú, zastupuje podstatné meno, obyč. konkretizované až pomenovaním plným menom v predchádzajúcej, zriedkavejšie v nasledujúce časti kontextu: dúfam, že on o tom vie; všetkých našli, len jeho nie; pozrel sa na neho, naňho; má už pre neho, preňho odpoveď; budú pracovať aj zaňho; bude ho to zaujímať; bol to jeho syn, ale nejavil oňho, zried. oň záujem; babka doniesla chlieb, deti sa oň takmer poklbčili; nepotrebuje potvrdenie, jemu vraj stačí moje slovo; ostro proti nemu vystúpili; nechcela mu nič povedať; koláč hneď zjedli, neostala po ňom ani omrvinka; brat už odišiel, ani sa s ním nestihla porozprávať; pamätám si na nich z detstva; nik sa o ne [o psíky] nestará, ale aj ony potrebujú lásku; chlapci sú ešte malí, obuj im topánky; chodila s nimi do školy; Neskôr sa dopočula, že oni dvaja sa nemajú radi. [M. Hvorecký]
2. iba N on ▶ používa sa najmä a) vo viacnásobnom podmete na označenie dvojíc: on a ona; on so súrodencami b) pri dôraze: on sa síce snaží, ale to nestačí c) s ukazovacím odtienkom: to on nás zoznámil d) v protiklade: nie ja, ale on to urobil e) pri elipse slovesa: ona si robí svoju prácu a on svoju
3. iba On náb. ▶ odkazuje na Boha, ktorého hovoriaci z dôvodov uctievania nepomenúva: Čo sa skrýva v mojej duši, to iba On vie. [L. Fričovský]; Ako ani Syn človeka neprišiel, aby Jemu slúžili, ale aby On slúžil a dal dušu ako výkupné za mnohých. [M. Kýška]
ono1 G a A (s dôrazom a bez predložky) jeho, (bez dôrazu a bez predložky) ho, (s dôrazom a po všetkých predložkách) neho, (bez dôrazu a po predložkách končiacich sa na samohlásku tvar) -ň (napr. doň, naň), (bez dôrazu a po predložkách s A končiacich sa na spoluhlásku tvar) -eň (napr. cezeň, nadeň, podeň, predeň, zried. odeň, obyč. od neho, iba bez neho); D (s dôrazom a bez predložky) jemu, (bez dôrazu a bez predložky) mu, (po predložkách) nemu; L ňom; I ním; pl. N ony; pl. G (bez predložky) ich, (s predložkou) nich; pl. D (bez predložky) im, (s predložkou) nim; pl. A (bez predložky) ich, (s predložkou) ne; pl. L nich; pl. I nimi zám. osobné substantívne stredného rodu; ↗ i on, ona 1. ▶ v dialógu aj monológu ním hovoriaci odkazuje na tretiu osobu, zviera al. vec stredného rodu, ktorá sa na dialógu priamo nezúčastňuje, zastupuje podstatné meno, obyč. konkretizované až kontextom: možno práve ono [dieťa] zmenilo sled udalostí; zadymil sklo a pozeral cezeň do slnka; koleso sa náhle odtrhlo, prišli oň; odkedy doň [mesta] prišla, nedarí sa jej; k múzeu viedlo niekoľko schodov, bez pomoci sa k nemu nevedel dostať; všetci o ňom [novom ochorení] hovoria a boja sa ho; možno ste už o nich [probiotikách] počuli, berú sa súčasne s antibiotikami; Túžime po ňom [šťastí], a keď naozaj príde, nepostrehneme to [...]. [P. Nagyová-Džerengová]
2. iba N ono ▶ používa sa najmä a) vo viacnásobnom podmete na označenie dvojíc: vtedy sa stretli – on a ono, ešte iba dievča – a vzali sa b) pri dôraze: práve ono privolalo pomoc matke aj sebe c) s ukazovacím odtienkom: keď priniesli dieťa do chrámu, spoznala, že to ono má priniesť spásu Izraelu d) v protiklade: hovorilo sa síce o smrti maliarstva, ale ono ostáva nažive e) pri elipse slovesa: Nová scéna má svoje publikum a ono svoje hviezdy. [Pc 1998]
◘ fraz. to nie je ono nie je to také, aké to má byť; nie je to tak, ako to má byť
ony ↗ on, ona, ono1
oný2, oná2, oné1/onô1 G mužský a stredný oného, G, D a L ženský onej, D mužský a stredný onému, A mužský živ. oného, A mužský neživ. oný, A ženský onú, A stredný oné/onô, L mužský a stredný onom, I mužský a stredný oným, I ženský onou, pl. N mužský živ. oní, pl. N mužský neživ., ženský a stredný oné, G oných, D oným, A mužský živ. oných, A mužský neživ., ženský a stredný oné, L oných I onými zám. ukazovacie substantívne hovor. 1. ▶ zastupuje konkrétne pomenovanie (najčastejšie podstatné meno), na ktoré si hovoriaci nevie v danej chvíli spomenúť, ale ktoré je zo situácie zrejmé, al. ktoré nechce vysloviť: ten oný zase neprišiel; tí oní mi to zabudli povedať; čo za oné ste to doniesli?; daj to nejakému poriadnemu onému, nech to urobí remeselníkovi; čo budem oné, nechcem kaziť chlapcom prázdniny; Takáto drzosť! Zamknúť ma tu ako dáku onú [...]! [P. Pišťanek]; Nebude v tom dajaké onô? [V. Švenková]
2. ▶ používa sa ako výplnkové slovo pri váhaní, pri hľadaní správneho výrazu: však je to tá oná... občianska povinnosť; Vy, Kuvik, vy by ste nám z toho za chvíľu narobili oný. Holubník. [P. Vilikovský]; Mňa skôr zaujal ten oný... jak tomu hovo... jáj, motív. [D. Dán]